Má u nás história budúcnosť?

 Nitra bola vždy centrom a symbolom poľnohospodárstva na Slovensku. Nitriansky kraj patril historicky k najúrodnejším oblastiam Slovenska. Sídli tu Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, Slovenská poľnohospodárska knižnica pri SPU v Nitre, Stredná odborná škola potravinárska, Agrokomplex NÁRODNÉ VÝSTAVISKO, š.p., či Agroinštitút Nitra, š.p.

No zabudli sme na jednu inštitúciu. Je to Slovenské poľnohospodárske múzeum v Nitre (SPM). Ako sa dozvieme z jeho stránky, založené bolo už v roku 1922 v Bratislave, v roku 1960 bolo presťahované do Nitry a od roku 1978 patrí pod správu NÁRODNÉHO VÝSTAVISKA agrokomplex, š.p. To, ako je všeobecne známe, sa v ostatných rokoch pohybuje v červených číslach, medzi dlhmi, stratami a kauzami.

Bez ohľadu na to, na SPM sa vzťahuje Zákon o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty č.206/2009. V SPM v Nitre sa nachádza vyše 30 000 historických predmetov – od drobných kraslíc, cez spracovateľské náčinie, až po veľké a ťažké kombajny. No tie určite nepatria k prioritným záujmom vedenia Výstaviska.

Ak však spomenieme ďalšie parametre SPM v Nitre, začne to byť zaujímavé. Ide hlavne o výmeru. Celková plocha areálu zaberá rozlohu viac ako 30 hektárov. Samotné expozície sa rozprestierajú na ploche cca 8 900 m² a okrem výstavných priestorov je súčasťou múzea aj skanzen, Nitrianska poľná železnica a knižnica. Ak sa pozriete na mapku umiestnenia tohto areálu, na príjemných, dostupných rovinatých pozemkoch v blízkosti rieky Nitra, pochopíte...

Zdroj: KONTAKTY | Slovenské poľnohospodárske múzeum v Nitre (spmnitra.sk)

Niektoré časti SPM v Nitre, hlavne skanzen a železnička, sú v primerane udržovanom a funkčnom stave schopnom prevádzky. V augusta roku 2021 sa dokonca toto miesto stalo dejiskom „náhradnej“ výstavy s názvom „Tradície slovenského vidieka“, na ktorom sa prezentovalo aj vedenie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Stav priestorov vo vedľajších budovách (č.1-5) za vstupom do SPM v Nitre, však už nepriťahuje návštevníkov. Prach, vlhkosť a hlodavce sú tu jedinými stálymi obyvateľmi. Expozície „Najstaršie dejiny poľnohospodárstva“, „Tradičné remeslá a spracovateľstvo“, „Ochrana roľníckej usadlosti pred požiarom“, „Poľnohospodárske stroje“ a „Poľnohospodárske letectvo“ sú naozaj v žalostnom stave.

Tieto expozície už dávno nie sú prístupné verejnosti, aj preto, že ich prehliadka je zdraviu a životu nebezpečná. Zdá sa, že využité stavby bývalých maštalí poľnohospodárskeho majetku, sa blížia k dožitiu a bez potrebnej údržby už neposkytujú ani dôstojné priestory. Na smolu všetkých vystavených unikátnych predmetov vysokej historickej hodnoty. Bez potrebných finančných prostriedkov, personálneho zabezpečenia a dodržiavania zákonných povinností tak zriaďovateľ, NÁRODNÉ VÝSTAVISKO agrokomplex, š.p., balansuje na hrane. Ani vlaňajšia kontrola z Ministerstva kultúry SR a zdvihnutý varovný prst, zdá sa, nemajú dostatočnú silu zmeniť tento prístup. Dokonca ani vyvolať nejaké úsilie o zlepšenie.

A načo aj? Veď v krátkej dobe sa už zrejme samotné NÁRODNÉ VÝSTAVISKO agrokomplex, š.p. stane minulosťou a zostane iba v spomienkach poľnohospodárov. Od roku otvorenia prvej poľnohospodárskej výstavy Agrokomplex prešlo takmer 50 rokov. No zdá sa, že toto okrúhle výročie už neoslávi. Pod tlakom finančných záujmov developerov v rozvíjajúcom sa meste Nitra padne zrejme naša slávna poľnohospodárska minulosť za obeť našej „plechovej“ budúcnosti.

Alarmujúca neúcta k historickým hodnotám, k umu a šikovnosti našich predkov, podobne ako k poľnohospodárskej pôde na brehoch rieky Nitra, spôsobuje jazvy na srdci každého, koho duša patrila a patrí práci na pôde. Nezodpovednosť vedenia NÁRODNÉHO VÝSTAVISKA agrokomplex, š.p., ako zriaďovateľa Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre, nás tak zrejme pripravia o tento unikátny priestor, kde sa deti a mladá generácia mohla učiť a zoznamovať so životom na vidieku. V každom vyspelom európskom štáte si podobné múzeá udržujú a chránia a návštevníci si ich vážia. Na Slovensku je to, žiaľ, inak...

 

Lada Debnárová, 14.12.2021

Denník nemeckého turistu

 Deň 1: pristáli sme na letisku Poprad-Tatry. Autom by som sem cestoval tri dni, lebo diaľnice tu stále nedobudovali, alebo v kuse opravujú. Z lietadla som videl peknú zelenú krajinu, plnú lesov a lúk. Občas nejaké pole bolo žlté alebo kvitlo na fialovo ďatelinou - aby sa mali kde pásť srny a lane. Už sa teším na poľovačku.

Deň 2: Prespali sme v luxusnej drevenici, ale nesmel som fajčiť na balkóne, lebo všade naokolo je chránená oblasť národného parku. Dnes ideme obzrieť terén, ale povedali mi, že pôjdeme nanajvýš do najbližšej dediny, kde určite nájdeme medvede. Tu sa strieľať smie. Ak otvoria kontajnery, stačí vraj chvíľu počkať.

Deň 3: Strelil som dva medvede, jedného srnca a štyri diviaky. Povedali mi, že ich tam môžem pár nechať, aby mali vlky čo žrať, lebo ovce tu už nepasú. Kašlem na to, hlavne, že som si zastrieľal. Kože mi zajtra pripravia miestni - na Liptove v tom vraj majú tradíciu. Teším sa už na green.

ilustračné foto (zdroj: internet)

Deň 4: dnes som si užil golfu. Green bol síce oplotený vysokým plotom, ale pekne pripravený a ponúkali aj dobré nápoje z Francúzska, Talianska a Írska. Cestou na trávnik sme popri ceste stretali predavačov hríbov a lesných plodov. Šofér vravel, že sú ich plné lesy - len neviem, či myslel hríby, alebo tých ľudí.

Deň 5: pýtal som si od servírky v hoteli nejakú miestnu špecialitu. No nemala mi vraj čo ponúknuť, lebo bryndzu už nemajú, múka je z Ukrajiny, mäso z Poľska a zemiaky z Maroka. Dal som si plnený bôčik z čínskeho bravčového a chladené české pivo.

Deň 6: cestou na letisko ma sprevádzala policajná ochrana, lebo by sa vraj nedalo prejsť cez žobrajúci dav pri ceste. Nejako sa dozvedeli, že prišiel bohatý Nemec. Potom, čo automobilky odišli do ázijských krajín a Afriky, nevyužité priemyselné parky na poľnohospodárskej pôde chátrajú. Na poliach nikto nerobí, lebo mladí buď odišli z krajiny, alebo robia v meste. Posledného chovateľa vraj videli naposledy pred piatimi rokmi, keď predával svoje stádo kráv. Som rád, že letím domov, aj s kožami divých zvierat. Nič iné cenné tu už nezostalo.

Tento "slovenský národný park" je fakt rozľahlý, všade vidím len stromy. Som rád, že sa nám podarilo v strede Európy zachovať takúto prírodnú rezerváciu plnú divej zveri a golfových ihrísk. Myslím, že takto sme si tu neužívali ani za druhej svetovej... a to je dnes len 18.septembra 2030.

Prečo musel zomrieť mladý farmár Štefan?

9.augusta 2019 bola horúca letná sobota. Mladý farmár Štefan vozil autom celý deň seno a uskladňoval ho na zimu do starej stodoly na svahu, kde sa v tieni starých jabloní pásli ovečky, sliepky a perličky. Dva kone mali výbeh na lúke za stodolou, ktorá bola zároveň ich prístreškom. Na malom dvore pri ceste pribudla ku kurníku, zajačníku, ovčínu a psej búde ďalšia drevená stavba. Štefan postupne rozširoval ubikácie pre svoje milované domáce zvieratká, v jednom prírodnom štýle - celé z dreva. Poniže, nad potokom si včelár chodil kontrolovať niekoľko desiatok včelích úľov. Veď v starom extenzívnom jabloňovom biosade bolo čo opeľovať!

Kobylka sa podvečer vracala k starej stodole

Len nedávno si Štefan prikúpil časť staršieho domu, ktorý teraz postupne rekonštruoval a vysekával z objatia šípok a prerastených stromov a kriakov. Plánoval tu vybudovať malú turistickú zastávku nielen pre pocestných, či cyklistov, ktorí radi podnikajú túry do tunajších lesov Bielych Karpát. Ponúkal by tu, okrem osviežujúceho tieňa a upokojujúceho výhľadu, aj nejaké vlastné farmárske výrobky a občerstvenie. Už mal v ponuke celkom chutný ovčí a kozí syr, baranie klobásky, či mamin slivkový lekvár. Možno by časom poskytol malú chatku na prípadné prenocovanie.

Najmä zjari bolo na farme živo a voňavo

On sám zatiaľ býval na Myjave v byte, no prakticky tam chodil iba prespať. Väčšinu času trávil tu, na myjavských kopaniciach, v Jastrabinci na svojej farme. Robil to už zopár rokov, aj keď stále hovoril, že len skúša. No aj keď vyštudoval elektrotechniku, vždy ho to lákalo k zvieratám a chcel, možno najviac sám sebe dokázať, že to zvládne. Aj keď to niekedy bolo náročné a všetko sa učil za pochodu, našiel v okolí pár dobrosrdečných ľudí, ktorí mu pomohli. No aj keď tu bol tak trochu pánu Bohu za chrbtom - ako sa hovorí - nikdy nebol sám. Psíky, koníky, všetky zvieratká, o ktoré sa s láskou staral, mu robili spoločnosť celý deň.

Vždy rád privítal na svojej farme malé návštevy, aj keď ho to zdržalo na chvíľu od práce. Sprevádzal rodinky s deťmi okolo zvieratiek, ktoré sa dali pohladkať. Porozprával sa a rozpovedal im ich príbehy. Ak mal, ponúkol niečo dobré pod zub. Občas prišiel k nám na čierny čaj alebo palacinky s domácim jahodovým džemom, ktoré zbožňoval. Keď som potrebovala, pomohol. Napríklad keď nám priviezli sedačku do bytu a on ju so šoférom vyniesol do nášho domu. Inokedy som mu urobila službu ja a prebrala balík, ktorý mu sem priviezol kuriér. A občas sme si len tak na dvore "pokecali". Skrátka, bol to príjemný a milý sused.

O Štefanovu prácu sa zaujímal aj redaktor Slovenského rozhlasu - RTVS. 

Bol. Bohužiaľ, už nie je.

Pred rokom, v sobotu 9.augusta večer ho iný sused pripravil násilne o život. Hoci slabší, starší, ale so zlým úmyslom ho podlo napadol. Keď ho Štefan išiel sám upozorniť, aby stíšil hlasnú hudbu, ktorá sa z dôchodcovho domu niesla celou dolinou a plašila Štefanove ovce, zákerne zozadu ho železnou tyčou udrel do hlavy. Štefan, hoci silný, mladý muž, spadol na zem polomŕtvy. No to násilníkovi nestačilo. Štefana nenechal ležať pred vlastnou bránou. Uviazal mu nohy a povraz uchytil o zadnú časť svojho auta. Po lesnej, štrkovej ceste ho vliekol za autom zopár kilometrov, kým ho neodhodil v lese do mokrade pri ceste. Toto by neprežil nikto...

Zbytočná bola už snaha dievčaťa, ktoré v ten deň Štefanovi pomáhalo so senami. Bežala po ceste v tmavnúcom lese k najbližšej pomoci – k nám. Bolo pred deviatou hodinou večernou, keď sme volali sanitku a políciu cez stodvanástku. No dievčina v šoku nám nevedela ani presne a súvisle povedať, čo sa stalo, kto je zranený. Stále iba opakovala „on tam leží v krvi“. To ešte Štefan ležal pred susedovou bránou, kde ho našla, keď sa dlhšie nevracal na farmu. Môj muž bežal s ňou nazad, nevediac, do čoho ide. Vzal si iba baterku na svietenie. No keď dobehli na miesto, už bolo neskoro a desivé okamihy pred očami mladého dievčaťa zanechali v jej duši traumu na celý život, keď auto mizlo v tme lesa. Aj môj muž bol otrasený.

Ďalšie okamihy už preblikávajú v pamäti ako spomienky na zlý hororový film. Prišli dve sanitky, potom policajti, neskôr aj kukláči. Spacifikovali vraha, ktorý sa podnapitý vrátil autom domov, akoby sa nič nestalo. Trvalo, kým našli bezduché telo Štefana, no pomôcť mu už nedokázali. S dievčaťom a jej psom sme sa medzitým skrývali v našom dome. Snažila som sa jej pomôcť, ako som v tej chvíli mohla. No nevedela sa spamätať zo šoku a stále kvílila o tom, čo práve videla.

Štefan odišiel....a s ním aj život na farme...

Stále, ani po roku, sa nám nechce veriť, že sa to naozaj stalo. Rozsudok na súde v Trenčíne pre vraha znel na 22 rokov odňatia slobody. Prakticky to znamená pre neho doživotie... No život mladému, šikovnému človeku, plnému života, snov a plánov, to nevráti. Bohužiaľ.

Štefan nám tu chýba. Farma osirela, stíchla. Postupne odviezli všetky zvieratká a pozemky zarastajú burinou. Iba drevené domčeky vidno od cesty a pod stromami oplôtky. Stará stodola, ktorú Štefan otvára jednu zimu ako pokladnicu, plnú dreveného náradia pôvodných gazdov, zíva prázdnotou. A starý dom s novými okenicami a ozdobným číslom domu, na ktorom spieva kohút...

Toto je spomienka na mladého farmára, ktorý si aspoň na krátku chvíľu splnil svoje sny a žil v lone karpatskej prírody, so svojimi zvieratkami a priateľmi. Na mieste, kde našli jeho telo vznikol malý pamätníček s kvetmi a sviečkami. A touto básničkou anonyma. Prečo musel zomrieť? To asi nikto nikdy nepochopí...

Česť jeho pamiatke! 

Lada Debnárová, Poriadie – Jastrabinec. 10.8.2020.