O bolesti

V posledných týždňoch zažívam trochu viac bolesti, ako obyčajne, a tak mi teraz nenapadá iná, lepšia téma. Bolesť nie je príjemná (väčšine ľudí), ale zažil ju už určite každý. Pritom je bolesť veľmi dôležitá - spravidla nás upozorňuje ako prvá, že "niečo nie je v poriadku" s našim telom. Človek sa postupne zorientuje a zo skúsenosti sa naučí, že ak ho bolí hlava, zrejme treba riešiť žalúdok, alebo ak ho bolí chrbát, zasa raz zle sedel...
Ak teda zdravotný problém vyvolá bolesť, malo by nás bolieť aj zdravotníctvo na Slovensku.
Pretože tu by sa našlo tých akútnych problémov a boľačiek viac ako dosť!

Môžem si dovoliť hovoriť z vlastnej bohatej skúsenosti, keďže od svojho detstva sa stretávam pomerne často s rôznymi lekármi a riešila som už iX problémov so svojim zdravím. Nebudem hovoriť o financovaní, hoci to sa zdá ako najväčší problém. Ani o personálnom poddimenzovaní. Či o vybavení zdravotníckych zariadení modernými technológiami, či liečivami a metódami, ktoré sa k nám dostávajú len veľmi pomaly. Áno, toto všetko sú boľavé otlaky na nohách slovenského zdravotníctva. Chcem sa zamerať na problém humanity - či ak chcete ľudskosti v našom zdravotníckom "priemysle".

Kto z Vás, vážení, nezažil dlhé čakanie na chodbách pred ordináciami lekárov? Kto z vás sa aspoň raz už nerozčúlil, keď ho predbehol niekto, kto sa zrazu zjavil pri dverách a bez slova sa dostal dnu? Kto nezažil ponižujúce správanie zo strany personálu, ak ste nerobili presne to, čo sa od Vás v danú chvíľu očakávalo? Kto z vás si ani raz nepovedal, že má toho plné zuby a radšej ste sa vzdali ošetrenia, ako v daných podmienkach prijať trápne postavenie úbohého poníženého čakajúceho na "milosť" pána / pani doktora?

V tejto spoločnosti majú lekári akési zvláštne privilegované postavenie - kto z vás to takto necíti? Venujú sa im tvorcovia televíznych seriálov (čoraz viac odtrhnutých od reality). Sila ich odborov im dokáže vydobyť vyššie platy. Mnohí však aj tak nemajú problém prijať "všimné" od babičky za operáciu žlčníka. Pri určitých zákrokoch sa očakávajú určité "prilepšenia" operatérovi (podľa nepísaného cenníka) - povedzte, že to tak nie je. Z vrchu ich piedestálu hľadia na ľudí ako na "čísla", či "prípady" a nie ako na živé, cítiace bytosti. Zažila som to toľkokrát... Samozrejme, nechcem hádzať všetkých do jedného vreca a určite by sa našli výnimky.

V súčasnom systéme zdravotníckej starostlivosti ma tieto veci bolia najviac. To, že človek, ktorý raz zažije procedúru putovania od ambulancie k ambulancii, užije si toľko poníženia a bolesti... Ako príklad mi dovoľte jednu z mojich posledných osobných skúseností: prijali ma na oddelenie a na druhý deň som mala podstúpiť operáciu. Prišla sestra s dvoma mladými medikmi - idú mi zobrať krv. Vravím - sestrička, prosím Vás, ušetrite mi tú žilu (jedinú poriadnu, čo mám) - zajtra idem na operáciu. Sestra ani brvou nepohla a kázala medikovi napichnúť mi presne túto žilu. Hoci ju využívam už asi 30 rokov a za tú dobu je teda pekne tvrdá a zreteľná, chalan mal problém ju nájsť. No aj tak začal ihlou skúmať terén a nemusím ďalej písať, že sa mi žilu nepodarilo riadne napichnúť, iba ju rozvŕtal, až to bolelo...
Sestra mi napokon vzala krv z úplne iného miesta. Ale to som už ticho zúrila tiekli mi slzy jak hrachy. Toľká bezohľadnosť! Taká necitlivosť! Mala som chuť jej ublížiť...

Keď sme sa potom stretli znovu počas jej ďalšej služby - to už som bola po operácii a na operačke ma napichli až na štvrtý krát...na miesto, kde by som ani nečakala, že nejaká žilka je - nad palec. Prvé tri pokusy skončili prasknutím žily a nemusím hovoriť, že do spomínaného miesta ani neskúšali, nakoľko mi z medikovho pokusu zostala modrozelená pamiatka... Dotyčná sestra uvidiac kanilu na mojom prste sa začudovala, ale na moju reakciu, že nevedeli nájsť žilu len odvrkla "zlatko, ale museli sme zobrať krv"... Nie som jej zlatko a mala som chuť jej povedať, že u mňa je len bezohľadná koza. No ale trúfnite si, keď ležíte nehybne na posteli a ste plne v moci týchto ľudí?  (Najviac zo všetkého neznášam bezmocnosť...)

Viem, že niektorým príde táto príhoda smiešna pri ich veľkej bolesti, ktorú zažívajú. Chcem len poukázať na to, že aj toto odvetvie je o ľuďoch. A je pre ľudí. Toto by si mali uvedomiť všetci, ktorí v zdravotníctve pracujú. Viem, že je veľmi veľa chorých a tých, ktorí potrebujú pomoc, aj akútne. Nechcem znevažovať ťažkú prácu ľudí pracujúcich v zdravotníctve. Naopak, veľmi si vážim čo robia. Len by bolo fajn, keby si uvedomili aj to, pre koho robia - že majú pod rukami živých ľudí, ktorí sú obvykle plní strachu, neistoty, otázok ohľadom svojho stavu a že cítia a vnímajú, čo sa s nimi robí a možno ešte intenzívnejšie ako obvykle. Žiaľ, aj ja som iba človek, a tak mi prosím, odpustite túto malú smiešnu žalobu na stav vecí...

Po stopách SNP (dovolenkové cestovanie)

Môj muž si tento rok vymyslel, že by chcel vidieť pamätník obetiam II. svetovej vojny na Dukle. Je to miesto na severovýchode Slovenska, pri hranici s Poľskom...pekne ďaleko od Myjavy. A tak som pripravila plán, ako sa tam dostať a na cestovanie sme využili dovolenkový týždeň na konci augusta 2014. Táto stručná správa z našej cesty teda prináša naše postrehy z miest, ktoré sme na Slovensku navštívili.

krásne čičmianske vzory na našich olympijských odevoch

Štartovali sme v pondelok ráno z Myjavy smerom na Trenčín a cez Košecu a Strážov do Čičmian. V tejto dedinke sa zachovalo dosť domcov v pôvodnom štýle dreveníc, ktoré sú natierané na čierno a vyzdobené bielymi geometrickými obrázkami a symbolmi. Najviac sa mi páčili holubice na priečelí :) Väčšina chalúpok v malebných uličkách slúži už iba ako víkendové domčeky, ale udržiavajú sa v štýle - latkový plot, ktorý spestrujú farebné kvety, zelený dvor a biele záclonky v oknách. Napokon - Čičmany inšpirovali aj tvorcov odevov pre našich zimných olympionikov minulú zimu!

Po príjemnej prechádzke a návšteve múzea sme pokračovali cez Fačkov do Rajeckej Lesnej s cieľom pozrieť si najväčší drevený Betlehem - no nedialo sa, lebo "v pondelok nie je otvorené" :( -na internete však túto informáciu nenájdete - píše sa len o tom, že je otvorený po celý rok... Takže sme mali viac času na obed a prehliadku pokojného kúpeľného mestečka Rajecké Teplice. Pri jazierku s labuťami a kačkami sa mi vynorila spomienka, keď som sa tu ako dieťa člnkovala s rodičmi. Zaujal ma aj pekný hotel pri parku, ktorý je netypický svojim dizajnom.

Cez Žilinu a Krásno nad Kysucou sme sa dostali do obce Stará Bystrica, ktorá ukrýva okrem unikátneho slovenského orloja najmä krásne námestie. Pri zmrzline a káve sme si počkali, kým hodiny odbili celú a orloj sa na chvíľu rozhýbal - v okienku sa postupne zjavovali drevené sochy našich svätcov a nakoniec zazvonil na vrchu stojaci "bača Ondrej" (lepšie ako smrtka, nie?) ;) Prednú stenu "najväčšej drevenej sochy na Slovensku" zdobia busty významných osobností. Každopádne má toto miesto príjemnú čarovnú atmosféru a odporúčam ho navštíviť! A potom sme už ťahali na nocľah v Oščadnici. Je to tu samý "privát", ale teda nájsť ten náš, ktorý sme si objednali dopredu, nebolo ľahké. Na smerovkách v obci sme ho nenašli, ale akosi nás k peknému domu doviedol inštinkt. Pokiaľ nie ste nároční a postačí vám izba s posteľou, čistá kúpeľňa a malá kuchynka, v ktorej sa dá pripraviť aj ranná káva, odporúčam využiť lacnejší privát - ceny sú okolo 10-15 euro na osobu a noc.

Druhý deň nás čakalo vozenie netradičnými spôsobmi a cestami - najskôr sme sa povozili na vláčiku, ktorý jazdí po strmých kysuckých kopcoch s využitím úvratí. Zo skanzenu vo Vychylovke sa malý motorový rušeň (parný jazdí iba cez víkendy) s vozňom postupne zahrýzal do svahu a najskôr nás ťahal a potom tlačil. Síce len cez dve úvrate, ale aj to stačilo na to, aby sme žasli, do akej strminy nás dostal! Jedno odporúčanie z vlastnej skúsenosti - hoci prvý čas odchodu vláčika je o 9.15, cez týždeň sa tam nemusíte tak skoro hnať.. ďalší štartuje o 10.30 a zrejme budete musieť počkať, kým sa nazbiera aspoň 10 ľudí (my sme tam boli prví a čakali sme ;)

upravené "BVP"

Potom sme sa po novej ceste cez Námestovo, kde sme sa stavili na obed na peknom móle pri Oravskej priehrade, a cez kopce dostali rýchlo na Oravu. Ďalšie dobrodružstvo nás čakalo v Podbieli. Na "bojovom vozidle pechoty", ktoré je upravené pre vozenie ľudí, sme si užili toľko adrenalínu, ako asi ešte nikdy - teda aspoň ja :)  Na korbe sa stojí - odporúča sa čo najširšie a tiež sa treba pevne držať železných tyčí, pretože vozidlo jazdí po teréne, na ktorom sa v lete pasú kozy a v zime lyžuje...teda keď sme prešli prvú blatistú zákrutu a riečku, štverali sme sa do takých svahov - a tiež z nich zliezali, že tomu, kto nemá odvážne srdce, by spadlo až do nohavíc! Tá štvrťhodinka však stála za to! Navyše spomedzi asi 16 pasažierov nás bola asi polovica žien, takže sme si spolu pekne zakričali, zavýskali ale sa aj narehotali...pán šofér, sediaci vpredu, občas postál a obzrel sa na nás, či sme už zelení, alebo ešte máme zdravú farbu ;))) V prvom rade stojaci chlapci (vek 10-14) si to zjavne užívali a po zastavení jeden utrúsil "a poďme ešte raz!" ;P  Jeden by neveril, že princíp tohto vozidla vymyslela žena - inžinierka z Ruska a motor je zasa český. Je jednoduché na ovládanie a zvládne strmé kopce, vodu aj hlboké blato. Vojakom určite výrazne pomáhalo. Na vozenie je však lepšie sa dopredu dohodnúť, pretože sa chodí len pár krát za deň a tiež musí byť aspoň malá skupina ľudí. Ubytovaní sme boli opäť na priváte v Zuberci. Keď už sme boli až tu - pri poľských hraniciach, odskočili sme sa pozrieť aj na Oravice, kde je prírodné termálne kúpalisko a tiež vodný svet a lyžiarske svahy. Skoro ráno (8.30) tu však bolo pusto a vlhký chlad na konci leta už vôbec nelákal hodiť sa do vody...aj tak to tu otvárajú až tesne pred poludním, takže sme nečakali. Snáď inokedy...

Na tretí deň nám škrt cez plán urobilo počasie - pôvodne sme mali ísť do Pienin, pozrieť Červený kláštor a splaviť Dunajec na pltiach. Ale dážď a chlad nás sprevádzal po celej ceste popod Vysoké Tatry. A tak sme Liptov iba prešli a zastavili sa až v Kežmarku. Keďže sme išli po tatranskej magistrále, nedala sa prehliadnuť prírodná katastrofa, ktorá polámala väčšinu stromov na svahoch ako zápalky. Človeku to láme srdce...a napadá mu iba jedno - zalesniť takéto miesta pestrejšou skladbou rôznych druhov stromov a nielen ihličnatých. Keďže sme všetky väčšie mestá podtatranského regiónu obchádzali, v čase obeda sme boli kdesi pri Starom Smokovci. Naozaj som nemala chuť na predražené hranolky, takže sme to museli vydržať až kým sme zišli cez Poprad (v ktorom sme ešte trochu poblúdili na nových cestách) až do Kežmarku.

V Kežmarku sme boli už predtým, hrad sme mali prejdený. Tak sme sa len naobedovali a prešli námestím. Bola som trochu zaskočená množstvom našich spoluobčanov. Osobné odporúčanie - na verejné WC na námestí tu radšej nechoďte (vyberte si radšej nejaký slušnejší podnik), pretože tu akosi nevedia klopať na dvere a nemáte žiadne súkromie...

Zastavili sme sa aj v kaštieli v Strážkach - biela budova stojí hneď pri hlavnej ceste a oproti je aj pekná zvonica asi z 15.storočia. Je v ňom expozícia diel najmä Ladislava Medňanského a jeho tety - barónky Czóbelovej. Krásna budova by si ale zaslúžila už nejakú tú opravu...múry sú zvonka podvlhnuté a zaplesnené. Ale okolitý park pri rieke Poprad je pekný a sú v ňom umiestnené ďalšie zaujímavé plastiky. O našom ďalšom ubytovaní pomlčím, poviem len, že ráno, keď sme vyrážali ďalej, išiel nám oproti stredom cesty chlapík s dvoma kravami a na konci dediny sme míňali osadu miestnych indiánov... ;)

Tak sme sa napokon na štvrtý deň vydali smerom na Duklu. Cez Starú Lubovňu (kde je krásny hrad i skanzen), Bardejov (ktoré samo o sebe stojí za prehliadku, ale boli sme tam už predtým) a Svidník, kde sme sa zastavili. Zaujali nás rôzne mašiny (lietadlo, kaťuša, tank...), ktoré stoja za vojenským múzeom v tvare slimáka. Navonok nenápadná budova však skrýva veľmi zaujímavú expozíciu vojenských dokumentov, ktoré mapujú prvú, ale hlavne druhú svetovú vojnu a Slovenské národné povstanie. Okrem iného som tu videla aj leták, ktorí sa obracal na slovenských vojakov s titulom "Škoda vašej slovanskej krvi za záujmy nemeckých bankárov a barónov", ktorý ich ďalej vyzýval, aby opúšťali svoje jednotky slovenskej (fašistickej) armády a pridávali sa k partizánom v lesoch. Leták slúžil ako priepustka k prechodu cez front do ruského zajatia, odkiaľ mali byť vojaci privedení do štábu Červenej armády. Dobré heslo - napadla mi podobnosť s aktuálnym politickým vývojom...

Kúsok od múzea je aj monumentálny pamätník sovietskym hrdinom padlým v SNP. Všetko je tu tak, ako to bolo postavené, aj s päťcípou hviezdou a výrokmi Klementa Gottwalda, ibaže k hrobom pribudli kresťanské kríže... Paradox doby? Zo Svidníka treba zabočiť na Ladomírovú a smer Vyšný Komárnik. Pôsobilo na nás trochu zmätene, že na parkovisku boli odstavené hlavne kamióny z Poľska a len pár osobných áut. Cez zarastený chodník sme sa dostali k pamätníku na Dukle - cieľu našej cesty. Zamračená obloha, chlad a mrholenie vystihovalo atmosféru miesta, ktoré si takto pamätám aj z mojej poslednej návštevy tohto miesta v roku 1984. Našli sme náhrobný kameň s menom Jána Záhorského, ktorý bol manželom mojej tetky (starkinej sestry) a hoci som ho nikdy nepoznala, tetku som mala veľmi rada. Nemali ľahký život, prišli i o malú dcérku Marienku, ale nestrácali zmysel pre humor a láskavosť. A tak sme mu položili ručne robený venček z prútia a zapálili sviecu. Podobne potom aj pri spoločnom pietnom mieste - kríži. Je tu pochovaných 565 vojakov a ich predstavených, no ešte viac ich je na poľskej strane Duklianskeho priesmyku.

večný oheň tu už síce nehorí, ale pietnosť miesta cítiť na každom kroku

Ak už sa vyskytnete na tomto mieste, neobíďte "Údolie smrti", ktorým bolo v podstate celé toto územie, ale cestou na Kapišovú (odbočka za Ladomírovou) uvidíte v poli asi 10 tankov. Vychádzajú z lesa a čnejú aj na kopci poľa s obilím...akoby len včera zastali. Sú tu aj zákopy a toto miesto pochovalo mnoho ľudí aj v povojnových časoch, pretože bolo celé podmínované, na čo doplatili najmä roľníci. Vedeli ste, že pôvodne tadiaľto ruská armáda nemala vôbec ísť a oslobodzovať Slovensko? Ťahali rovno cez Poľsko na Berlín a mali iné plány, ale na žiadosť vtedajšieho česko-slovenského prezidenta Beneša, sa stočili na naše územie. Toto nepremyslené "zaklinenie sa" do pripravenej nemeckej obrany prinieslo mnoho obetí z radov slovenských vojakov, ale najmä z radov Červenej armády a tiež vojakov iných národov (napr Rumunov).

Aby som nezabudla - v Krajnej Poľane i v Ladomírovej sú vzácne drevené kostoly sv. Mikuláša a sv. Michala, ktoré sú zapísané aj na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Škoda len, že sme sa nemohli pozrieť dovnútra. Kostol má síce svojho správcu, na ktorého je pri vchode mobilný kontakt, ale žiaľ - bol nedostupný. Ešte jedna poznámka - po tej istej ceste nájdete aj vojenský cintorín nemeckej armády v obci Hunkovce. Skromnosť a nemecká presnosť vládne i tu, no našli sme tu aj hrob "neznámeho slovenského vojaka". Podobných pamätných miest je v tejto oblasti viac.

Penzión v Prešove poskytol pohodlie a skvelé raňajky a vychutnali sme si aj večerné námestie a dobré pivko. Cestou domov sme si prezreli ešte námestie Spišskej Novej Vsi (letohrádok v Markušovciach bol práve v rekonštrukcii), vyšli na najvyššiu kostolnú vežu a poobdivovali originálne zvony stredovekého majstra Konráda. Napokon sme si ešte zazvonili na "mieste prianí", ktoré si tohto významného zvonolejára pripomína.

Naša "cesta po stopách SNP" pokračovala ešte cez NP Slovenský raj, Dedinky, Dobšinú (schladili sme sa v Dobšinskej ľadovej jaskyni), Telgárt, Muráň a Tisovec (aj v tejto oblasti nemeckí vojaci pobili veľa obyvateľov a vypálili obce) až do pamätníka v Banskej Bystrici a k mohyle na Jankovom vŕšku pri Bánovciach nad Bebravou. 

Aj takto sme si pripomenuli 70.výročie jednej z najdôležitejších udalostí v slovenskej histórii - Slovenské národné povstanie, ktoré vypuklo 29.augusta 1944. Vďaka obetavým a odvážnym mužom a ženám tej doby existujeme, patríme k moderným národom a zaradili sme sa medzi víťazné štáty. Som vďačná a hrdá a prajem si len to, aby si to uvedomili všetci Slováci.

V Poriadí, 26.augusta 2014.

(Agro)kruhy v zelenine

Pred pár dňami som mala, spolu s ďalšími zvedavcami, možnosť navštíviť ekofarmu pána Jána Šlinského (55), ktorý sa stáva na Slovensku čoraz známejším tvorcom "agrokruhov". Nejde o nejaké záhadné "kruhy v obilí", ale o spôsob obrábania políčok o výmere 10 árov do tvaru kruhu. Pán Šlinský, ktorý pochádza z východu našej krajiny napokon, po absolvovaní Vysokej školy zemědelskej v Brne, fakulta záhradníctva, a praxi na poľnohospodárskom družstve, zakotvil pri juhozápadnej hranici Slovenska - na pozemku lokalizovanom v jednom z meandrov Malého Dunaja, pri obci Hrubý Šúr. Na asi dvoch hektároch pôdy, ktorú vraj dostal od známeho, je vidno aj zo satelitných snímok celkom asi 15 kruhov, ktoré obhospodaruje ekologickým spôsobom. Ak by mal takúto plochu ošetrovať za pomoci tradičných poľnohospodárskych strojov, bolo by to príliš nákladné a ak by si mal pomáhať len "motikazínom" - čiže ručne, asi by ho rýchlo prešlo nadšenie a - ako on sám vraví "romanticko-poeticko-idealistické" predstavy o ekologickom hospodárení na pôde :)

Na Google mape to miesto najľahšie nájdete podľa takýchto kruhov, ktoré vidno aj zo satelitu

 Technológia, ktorú si zvolil a používa na sadenie, vyplievanie, či polievanie porastov zeleniny, pracuje teda do kruhu - lepšie povedané v špirále. Nebudem tu presne popisovať mechaniku, či elektrické zariadenia, ktoré sú už po asi dvadsiatich rokoch vývoja "vymakané" tak, aby spolu pekne fungovali ako treba. Nielen preto, že na amatéra ako ja by to bolo príliš náročné, ale aj preto, že pán Šlinský má princíp agrokruhov licencovaný. No ak by niekto mal vážny záujem a chcel by sám začať pôsobiť v tejto sfére, stačí ho iba kontaktovať. Pán Šlinský nemá problém poskytnúť nielen "know-how" tejto technológie, ale aj sám odborne dohliadať na jej správne používanie. Najväčším problémom však zostáva jej výroba - teda konkrétne pozváranie ramena zo železných trubiek, stredovej podpornej tyče s ložiskami, namontovanie reťaze, závesného náradia a ďalších súčastí, ktoré tvoria funkčný celok. Prečo? Pretože zatiaľ nie je známy dostatočný záujem o túto technológiu na to, aby sa jej výrobou začali vážne zaoberať spoločnosti pre poľnohospodársku techniku, ktoré by sa inak našli aj na Slovensku. Aby sa mohla spustiť sériová výroba, museli by ľudia prejaviť záujem aspoň o 50 kusov. Treba však brať do úvahy aj to, že na 2 hektáre (- t.j. ideálnu výmeru jednej farmy podľa pána Šlinského) mu postačí iba päť takýchto ramien. Dokáže ich totiž presúvať medzi políčkami, podľa toho, čo kde práve potrebuje vykonať. No a tak je to zatiaľ iba "ručná práca" šikovného mechanika - elektrikára - matematika a poľnohospodára v jednom, teda jedinečného pána Šlinského.

Farmár Ján Šlinský pri agrokruhu s paprikou bielou, ktorú práve zalieval

Tento človek je skutočne unikátny a obdivuhodný - stále srší pozitívnou energiou, napriek mnohým nezdarom, ktoré v živote zažil. Podľa neho (hovoriac z vlastných skúseností), kto sa usiluje o niečo dobré, ihneď narazí na zlo - na akúsi vlnu negatívnych reakcií, márnych pokusov a odporu. Je to prirodzené, ale málokto tento prvý nápor zvládne a prekoná. Treba na to veľkú duševnú silu a odvahu a hlavne dôveru v samého seba, aby človek zotrval na svojom cieli a kráčal ďalej... "Potom to už ide" :)

zatiaľ čo dospelí so záujmom počúvajú, deti láka povoziť sa na "kolotoči" ;)

Vzrastom nevysoký, šľachovitý, opálený muž s typickým úsmevom má veľkú charizmu a jeho elán je vysoko nákazlivý. Rád a otvorene rozpráva o svojom živote, skúsenostiach a nemá problém úprimne vysloviť svoje názory a myšlienky. Kto ho raz začne počúvať, prenesie sa do akejsi "mimozemskej" krajiny, kde sú všetky prejavy prirodzené, zlo nemá miesto a vládne tu heslo "ži a nechaj žiť". Jeho prístup k ekologickému hospodáreniu na pôde je tiež svojský - aj burina tu má svoje miesto, samozrejme v znesiteľnom rozsahu. Keď prvý krát prišiel na pozemok, kde dnes hospodári, kamarát mu povedal "Jano, ty tu zahynieš". Od mohutných topoľov pri rieke sa totiž šírili samonálety, porasty kríkov, zlatobyľu kanadského a ďalších húževnatých burín... Kto by sa tu pustil do boja s mačetou, prehral by. Bolo treba silnejšej zbrane - rozumu. A ten pán Šlinský použil, takže teraz tu má nielen zdroj obživy, ale aj príjemný domček, kde býva jeho rodina, trendové jazierko, z ktorého nielen zavlažuje zeleninu, ale občas v ňom aj osvieži svoje telo. Na dne z jemných okrúhlych kamienkov (ktoré tvoria podložie celého pozemku) sa mihajú malé rybičky - sú ich snáď stovky. Podľa "povesti" pána domáceho sem tie rybky v noci prebehli cez les, keď zistili, že v jeho jazierku je čistejšia voda ako v Malom Dunaji ;) (v skutočnosti sa sem zrejme pár rybích ikier dostalo v perí divých kačiek). Okrem pár jednoduchých stavieb je na pozemku aj kopulovitý fóliovník, kde si farmár od zimy predpestuje vlastné sadenice. Pohodovú atmosféru dopĺňa aj kruhovité sedenie a ohnisko. Okrem práce si tak domáci môžu užiť aj príjemný relax... vzdialení od rušných ciest a mesta. Pravou rukou pána Šlinského je jeho dospelý syn, ktorý už dokonale ovláda všetky zariadenia a mal by pokračovať v rodinnej misii.

dom s jazierkom (s dažďovou vodou) a fóliovník na sadenice

Podľa pána Šlinského je technológia agrokruhov najvhodnejšia práve pre pestovanie zeleniny (najmä pre južné oblasti Slovenska). Na jeho farme sme videli krásne papriky, červené voňavé paradajky, tekvice, zemiaky a kukuricu. Pre koho ju pestuje? Konečne pre skupinu 60 ľudí - mladých rodín z Bratislavy a okolia.  Začal s nimi spoluprácu, keď dosiahli úroveň vzájomnej dôvery a boli ochotní predfinancovať činnosti farmy za dodávky čerstvej zeleniny počas niekoľkých ďalších rokov. "Konečne" vravím preto, lebo po mnohých pokusoch sa napokon podarilo uzavrieť skupinu a kruh sa uzavrel. Ako spieva Elán, parafrázujúc Ľudovíta Štúra: "povedali mnohí, že vraj pôjdu s nami, a teraz si hudú v kútoch so svrčkami..." - aj tu sa z pôvodných asi 2000 záujemcov napokon okruh "scvrkol" na tých 60, o ktorých sa už dá oprieť. Aj farmár totiž potrebuje určitú istotu, že svoju produkciu predá, aby ju mohol vôbec vyrobiť. Táto forma spolupráce umožňuje farmárovi Jánovi Šlinskému, aby si podľa záujmu svojich zákazníkov nakúpil dostatok dobrého osiva, pripravil plán výsadby, zabezpečil si všetko potrebné pre údržbu a opravy technológie a aby mohol aj slušne vyžiť. Bez okolkov sa "priznal" k svojmu príjmu okolo 700 euro mesačne.

v kukurici sa práve točili "podrývače" na burinu

Keď už hovoríme o ekologickom systéme poľnohospodárstva, treba poznamenať, že aj ten je u nás prísne kontrolovaný a musí byť certifikovaný. Na Slovensku sú momentálne dve certifikačné spoločnosti (Slovenská Naturalis SK a česká Biokont CZ), ktoré oprávnil pre tento výkon štátny Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky (organizácia pod Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR). Obidve môžu kontrolovať celý priebeh pestovania a výroby bio produktov. Táto ich činnosť je spoplatnená a predstavuje určité náklady pre farmára. Aj to, spolu s nárokmi na ľudskú prácu a nákup sadiva (len kvalitné odrody z katalógu povolených pre ekologické poľnohospodárstvo) má potom za následok vyššiu cenu produktov. Pán Šlinský však dokázal "malý zázrak" - predáva svoju zeleninu v kvalite bio za ceny aké ponúkajú u nás supermarkety! To bol jeho cieľ a vďaka technológii agrokruhov sa mu to napokon podarilo :)
Zatiaľ síce nepredstavuje pre nadnárodné obchodné reťazce vážnu hrozbu, ale čo ak takýchto "Šlinských" bude viac? A ak sa ľudia uvedomia a budú žiadať už len chutnú a domácu zeleninu (bez chémie), ktorá videla aj slnko? Je to celé o vzťahu - človeka a prírody, farmára a zákazníka (navzájom sa poznajú a dôverujú si) a napokon aj o sebaúcte a zachovaní hodnôt pre naše deti... Našťastie, záujem rastie - už vznikajú nové farmy, ktoré budú používať agrokruhy a tiež pribúdajú záujemcovia o takéto produkty. Držím im všetkým palce!

Napokon - ďakujem pánovi Šlinskému za zaujímavú prezentáciu svojej farmy, čas a informácie, ktoré nám poskytol. Prajem mu dobré zdravie a veľa spokojných a zdravých ľudí v jeho okolí! :)

Na Myjave, 2.augusta 2014.

O dôvere

Uvedomila som si, akí sme závislí na dôvere.
Musím sa spoľahnúť na šoféra autobusu, že ma ráno bezpečne dovezie do práce. Dôverujem lekárovi, že ma dobre vyšetrí, správne diagnostikuje a vylieči. Nezostáva mi nič iné, ako dôverovať celému personálu letiska, že pripravia moje lietadlo na štart, že prezreli všetky dôležité súčiastky a že pilot sa dobre vyspal a dopraví ma na iné letisko... Skrátka - sme v mnohých ohľadoch závislí na tom, že jednoducho musíme dôverovať. Žiaľ, mnohí, ktorí si to tiež uvedomili, túto skutočnosť zneužívajú...

Dôvera však nevzniká len tak - musí prameniť z môjho presvedčenia, že sa zverujem do rúk profesionálov, ktorí svoju prácu ovládajú a tiež, že ma nechcú oklamať, či inak podviesť. Keď človek kupuje nehnuteľnosť (hovorím o Slovensku), nemá príliš šancu (ak na tom len nebazíruje a ak nie je ochotný dať do toho kopec peňazí ešte kým sa rozhodne), len sa spoľahnúť na profesionálov v realitných kanceláriách. Tiež ste si všimli, koľko realitiek vzniklo od roku 2000 (kedy približne sa hypotéky viac priblížili obyčajným ľuďom)? Po skúsenostiach, ktoré som nadobudla som pochopila, že je to tak zrejme preto, že si mnohí predstavovali ľahký a rýchly zisk s malými investíciami a nie veľkými nárokmi na znalosti. Prečo o tom takto píšem?

Vlastná skúsenosť: kupovali sme dom na vidieku (starší, nebudem konkretizovať ani kde a tí, čo ma poznajú to vedia). Pritom sme sa spoľahli na služby realitného makléra a tiež na znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok na tento dom. Všetko sa nám páčilo, k domu bol aj celkom pekný pozemok, tak sme ho kúpili. Časom, ako sme v ňom začali bývať, sme sa postupne dozvedali z rečí susedov a iných ľudí, že veru ten plot nie je celkom na našom pozemku, že ani tá pivnička vo svahu nie je naša, že aj to právo prechodu susedov vyzerá v praxi inak ako je to na papieri... Celkom nás z omylu vyviedol až nový geometrický nákres, ktorý sme si dali spraviť profesionálovi (ktorému sme dôverovali). Až tu sme zistili pravdu. Ozvali sme sa realitnému maklérovi i znalcovi - im sme totiž dali svoju dôveru a spoľahli sme sa, že si overili skutočnosti, poznali okolnosti danej nehnuteľnosti a dali nám správne informácie. Pýtali sme sa, prečo nám zatajili niektoré veci? Akoby jednohlasne sa ohradzovali, že oni o týchto skutočnostiach veru nevedeli..že sa opierali o informácie od bývalého majiteľa. Je toto profesionálny prístup hodný dôvery? NO COMMENT. Každému (i nám) je už dnes jasné, že im išlo len o to, aby chytili nejakých hlupákov (nás) a rýchlo ten dom predali...bohužiaľ. Tu dôvera zlyhala. Na našu škodu, žiaľ.

Akú máme šancu? Právnik radí - pokiaľ sa nedohodnete ako človek s človekom, dajte to na súd. Na súd by to aj bolo (v zmysle paragrafu 221 trestného zákonníka - úmyselný podvod), ale stojí to za to? No a sme doma - kvôli takýmto "taľafatkám" sa ľudia súdiť u nás nechcú, pretože ich odradí (vopred) neznáma cena za takýto cirkus (právnici nie sú lacní, že?), tiež neznáma doba, kým by sa dopracovali k cieľu a samozrejme, pokrútenosť slovenských paragrafov... Aj keď ste v práve, nikdy nie je jasné, či aj rozsudok bude vo Váš prospech...

Vrátim sa k otázke dôvery.
Dôvera je zaujímavá vec. Každý obchodník sa snaží získať si dôveru ľudí, aby z nich urobil svojich zákazníkov. Televízne stanice sa bijú o dôveru divákov. Dôveru si však (podľa mňa) zaslúži iba naozajstný profesionál - človek zdatný a skúsený v tom, čo ponúka (práca, služba, tovar). Myslím, že na Západe to pochopili. V tomto smere môžeme len závidieť zákony USA, ktoré si uľahčujú (a tým aj odľahčujú súdnictvu) vďaka tomu, že sa opierajú o jednoduchú, stáročiami preverenú pravdu: dôvera je hodnota a ak ju raz stratíte, neskončíte dobre. Podnikatelia, ktorí to pochopili preto nepotrebujú množstvo reštrikcií, systém pokút a podobné hovädiny akými sú zviazaní podnikatelia (aj tí seriózni) na Slovensku. Nepísaným zákonom "džungle" kapitalizmu je: "strata dôvery = strata živobytia". Preto si podnikateľ nemôže dovoliť oklamať, či sklamať zákazníka. Preto mu vychádza všemožne v ústrety, aby si udržal jeho dôveru (a vernosť). Pokiaľ toto nepochopia tvorcovia zákonov, podnikatelia a najmä ľudia (konzumenti služieb a tovarov) aj na Slovensku, budeme sa stále hrabať v zákrutách našich zákonov a súdy budú zahltené spormi...

Prax u nás je väčšinou - aspoň zatiaľ - taká, že pokiaľ sa s niekým nepoznám (kamarát, sesternica, kolegov brat, švagrovej netere svokor, apod.), neviem sa spoľahnúť na to, že mu môžem dôverovať. Žiaľ. No stretla som sa už aj s profesionálnym prístupom - to treba povedať. Človeka to vždy milo prekvapí, no je to zatiaľ skôr rarita, ako pravidlo.
Preto chcem týmto článkom požiadať všetkých, aby robili svoju prácu čo najlepšie ako vedia, aby sa na nich mohli ľudia spoľahnúť. A chválim všetkých tých, ktorým sa dá dôverovať, bez nutnosti ďalších "príplatkov", či známosti. Verím, že iba budovaním dôvery vedie správny smer :)

Na Myjave, 30.7. 2014.

Zelené Írsko, biele ovečky, strakaté kravičky...

Koncom septembra 2007 som sa so skupinou slovenských farmárov dostala na študijnú cestu po Írsku a Severnom Írsku, vďaka Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore a cestovke Agritours Slovakia, s.r.o. Mali sme možnosť nahliadnuť najmä na farmy so živočíšnou výrobou, navštívili sme aj veľké národné majstrovstvá v orbe a ochutnali tmavé pivo Guiness priamo v Dubline... 

katedrála St. Patrika v meste Armagh

Írsko charakterizujú všadeprítomné zelené pastviny so zvieratkami a krásne kamenné a stavby kostolov (mnohé z nich zasvätené Sv. Patrikovi, patrónovi krajiny).

Írsko je malá ostrovná krajina v severo-západnej časti Európy s populáciou 4,2 mil. obyvateľov. Podnebie je najmä vďaka teplému Golfskému prúdu mierne a vlhké (priemerné ročné zrážky sú 1 000 mm, avšak sú primerane rozložené počas celého roka) a s približne rovnakými teplotami v rámci celej krajiny (priemerne v zime je 4-7°C a v lete 14-15°C). Tieto podmienky dávajú výborné predpoklady pre chov zvierat na pastvinách až 10 mesiacov v roku, tiež pestovanie širokého spektra plodín (trávy, obilniny, okopaniny, zelenina a ovocie) a tiež lesov.

typický obrázok írskej krajiny

Poľnohospodárska pôda zaberá v Írsku 6,9 mil. hektárov, z čoho väčšina (68%) sú pasienky a lesy. V Írsku je 135 300 fariem a takmer všetky sú rodinného typu (dedia sa z generácie na generáciu), s priemernou veľkosťou 32 ha.

Na 35% fariem však musí mať farmár aj iné zamestnanie, aby uživil rodinu. Produkcia poľnohospodárstva a potravinárstva v Írsku tvorí 10% HDP a 9,4% vývozu. Najvýznamnejší je tu chov oviec a hovädzieho dobytka. Poľnohospodárstvo sa v Írsku teší úcte a pozitívnemu vzťahu spoločnosti. Ľudia všetkých vekových kategórií sa o farmárčenie zaujímajú, farmy sa dedia z generácie na generáciu a svoju pôdu a všetko na nej si domáci chránia a cenia ako svoje národné dedičstvo, bohatstvo a tradície.

Agropotravinársky sektor zamestnáva v Írsku asi 8,5% ľudí. Vo výrobe väčšiny hlavných mäsových produktov je sebestačné - napr. u hovädzieho mäsa je to 820%, 163% u bravčoviny, 303% u ovčieho mäsa a 101% u hydinového. V rámci mliečnych výrobkov je sebestačnosť Írska na úrovni 988% u masla, 453% u syra a 1072% u sušeného mlieka (pozn.ide o produkt, ktorý bolo možné dlhodobejšie skladovať aj v rámci intervenčných zásob).

národné šapmiónky - Limousinky

Írsko má teda predpoklady byť významným vývozcom živočíšnych komodít (najmä hovädziny) a vyváža 9 z desiatich hoviad. Produkcia mlieka je ročne vyše 5 000 mil. litrov, z čoho 5 mil. l sa spotrebuje v tekutom stave, asi 3300 mil. l sa spracuje na maslo, 1200 mil. l na výrobu syrov, 200 mil. l na smotanu, 200 mil. l na plnotučné sušené mlieko a 80 mil. l sa využije pri výrobe čokoládového prášku. Na obchodovanie využívajú farmári najmä spoločné odbytové organizácie, ktoré im dokážu vyjednať lepšie cenové podmienky.

V Írsku sa počet kusov hovädzieho dobytka ráta na 7 mil. kusov, z čoho sú 2,5 mil. plemenné kravy (často šampiónky). Väčšinou farmári chovajú stáda krížencov rôznych plemien, pričom rastie podiel "kontinentálnych" - napr. Charolais, Limousin, Simmental a Belgian Blue. Ďalej sú rozšírené britské plemená - Hereford a Aberdeen Angus. Farmári sa snažia vyhovieť potrebám európskych trhov aj preferenciám v chuti domácich ostrovanov. Živé zvieratá sa vyvážajú najmä do Španielska a Talianska, čo kladie zvýšené nároky na kvalitu zvierat s vyššími cenami.

Farmár sa chváli svojimi chovateľskými úspechmi zvierat

Počet mliečnych fariem v ostatnom desaťročí (pozn. 1997-2007) výrazne klesol - z pôvodných 40 000 na súčasných 2 000. Na druhej strane sa zvýšil počet dojníc na priemerne 40 ks v jednom stáde. Celkovo je v Írsku 1,25 mil. dojníc. Pred 100 rokmi bolo hlavným mliečnym plemenom Shorthorn ("krátkorohé"), ktoré sa neskôr prekrížilo s britským Frízskym a v osemdesiatych rokoch 20.storočia s vysoko-produkčným Holsteinským plemenom. Dnes je 95% dojníc Frízskeho plemena čiernej a bielej farby. Nadojené mlieko má priemerne 3,5% tuku, 3,25% bielkovín a 4,5% laktózy.

Ovčiarstvo je v zelenej krajine tiež veľmi rozšírené, za čo írski farmári vďačia lepším cenám v osemdesiatych rokoch (získaním prístupu na vývozných trhoch vo Francúzsku) a tiež vďaka podpore v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky od roku 1992. To spôsobilo nárast počtu bahníc na dnešných 4,2 mil. kusov. Írsko vyváža 2,7 mil. jahniat a vlnu využívajú aj ako izoláciu v domoch. Najrozšírenejším plemenom je Škótska Blackface (čiernotvára ovca).

malý starostlivý chovateľ oviec na výstave

Až asi 75% príjmov fariem v Írsku tvoria priame platby (v rámci politiky EÚ), ktoré obecne nazývajú "šeky na pošte" - teda farmári ich berú najmä ako kompenzáciu za nízke trhové ceny. Táto podpora udržiava obyvateľstvo a zamestnanosť na vidieku, pomáha vyrábať bezpečné potraviny a tiež zachovať vysoký štandard životných podmienok zvierat, ako aj ochrany a tvorby životného prostredia.

obrova čižmička - Ginats Causeway - krásny prírodný úkaz na severnom pobreží

Popri farmách sme si obzreli aj zaujímavé miesta v tejto úžasnej krajine - napr. na najsevernejšom cípe pobrežia Sev. Írska z mora vystupujú 6-uhoľníkové stĺpy vykryštalizovaného čadiča, ktoré akoby vyformovali "chodníček pre obrov" :) V múzeu pivovaru Guiness sme sa prešli poschodiami, kde je úžasným spôsobom zobrazený výrobný proces piva - návštevník prechádza popod vodopád (dobrá voda je základ pre dobré pivo), okolo háld jačmeňa a stien porastených do vysoka chmeľom... Sú tu nielen zbierky všetkých typov fliaš, do ktorých sa toto tmavé karamelové pivo plnilo, ale aj zakladajúca listina pivovaru (v podlahe pod hrubým sklom), či množstvo fotografií a inej dokumentácie z histórie tohto podniku. Na vrchole prehliadkovej veže každého čaká odmena - výhľad na mesto a veľký pohár chladeného nápoja :)

výstava fliaš u výrobcu známeho írskeho piva Guniess v Dubline

Írsko nám ukázalo aj svoju "odvrátenú tvár" - viezli sme sa v buse cez štvrte mesta Belfast, ktoré ešte donedávna zažívali občianske nepokoje... múry pomaľované prostestnými obrazmi, sloganmi, alebo dostrieľané od ostrých guliek... No my sme mali z návštevy Írska a Severného Írska iba samé pozitívne dojmy a odporúčam ho navštíviť každému!

Marec, 2014.