Na hodine dejepisu

V nemocnici sa vedľa mňa na izbe raz ocitla pani grófka.
92-ročná babička s milou, malou tváričkou, pokornými a vernými očami, múdrym klenutým čelom, výrazným aristokratickým nosom a malými, takmer bezzubými nemými ústami nad okrúhlou bradou.
Na veľkých ušných lalokoch jej viseli originálne náušnice a jemne postriebrené tmavé vlasy si občas uhladila rukami.
Ale - tie ruky!

Boli ako konáre mohutného, starého dubu. Vráskavé ako jeho kôra, vystupovali z nich hrubé žily života. Akoby mala celý život ruku zaťatú v päsť. Bojovala, alebo sa modlila. Medzi prstami preberala zelenkavé koráliky ruženca.
Drobné, ale pevné rúčky.
Cítiť z nich vrúcnosť pohladení. Mala ich dokonale vytvarované na detskú hlavičku.

Ešte nikdy – ani na hodinách dejepisu som sa neocitla tak blízko k histórii.
Tá babička sa narodila v roku 1908.
Keď vypukla I. svetová, mala šesť rokov. Medzi vojnami prežívala svoje najkrajšie roky mladosti, tančiarne, prvú lásku, svadbu, deti...
II. svetová ju zastihla v rozpuku. Čo sa stalo s mužom mladej ženy a s jej deťmi?
Ako žila – v prepychu, či v biede? Ako to všetko vôbec prežila?
Bez dlhých učebnicových výkladov a ilustrácií, bez slov - dá sa v nej čítať celá história.