Planéta odpúšťania

Ďalšia planéta, kam prišiel Malý princ bola veľmi čudná. Chvíľu na nej svietilo jasné slnko a hneď na to sa obloha zatiahla a pršalo. Počasie tu bolo naozaj nestále.

-          Dobrý deň, pozdravil Malý princ, len čo si všimol, že tu sedí mladá žena a hlavu si opiera o kolená.

-          Dobrý? Zdvihla po chvíli hlavu mladá žena, čo nevidíš, že je dnes hrozný deň? Dnes si prvý, kto si ma všimol a to už je skoro večer.

-          Prečo si tu sama? Opýtal sa Malý princ a cítil rozpaky.

-          Nikto ma nemá rád, nikomu na mne nezáleží, povedala trpko mladá žena a znovu sa rozplakala. Obloha tiež.

-          Môžem ti nejako pomôcť? Ponúkol Malý princ, ktorý začal mladú ženu ľutovať.

-          Ďakujem, ale musím si pomôcť sama, som mladá, slobodná, samostatná a nezávislá žena! Ohradila sa mladá žena a pokúsila sa o úsmev.

Na oblohe sa ukázala dúha.

-          Prečo si tu sama? Zopakoval Malý princ otázku.

-          Opustil ma môj dlhoročný priateľ. Slnko znovu zašlo za oblaky.

-          Chýba ti?

-          Vôbec nie! On... z oblakov sa zablyslo a dunenie hromu prehlušilo škaredé slová, ktoré sa vysypali z úst mladej ženy na jej bývalého priateľa... a vôbec, nestojí mi ani za jedinú slzu!

-          Nemáš ho už rada? Opýtal sa po chvíli Malý princ, ktorého prekvapila opäť nová zmena počasia.

-          Kedysi som ho milovala...

-          A čo sa stalo s vašou láskou?

-          Zabili sme ju hlúposťou a sebectvom.

-          To sa stáva, pokúsil sa ju Malý princ utešiť, aby vedela, že nie je sama. Poznám jednu ružu. Bol som tiež príliš hlúpy, aby som pochopil, čo pre mňa znamená jej láska. Bol som mladý a myslel som si, že si ju môžem privlastniť a byť si istý jej blízkosťou.

-     - Ale veď ruža ani nemôže niekam odísť, povedala mladá žena.

-     - Áno, ona radšej prinútila odísť mňa inak by možno začala predstierať, že zomiera.

-     - Aj ona je veľmi hrdá... zamyslela sa mladá žena.

    - Možno by stačilo odpustiť si navzájom, povedal skôr pre seba Malý princ, ale mladá žena to začula.

-     - Ale odpustiť dokáže len srdce naplnené láskou. A nás láska opustila.

-     - Možno sa iba premenila na priateľstvo.

-     - Ale aj priatelia si musia vedieť odpustiť.

-     - To je pravda. Ja som už ruži odpustil jej pýchu, ale neviem, či dokážem odpustiť sebe, že som ju nechal na planéte takú samu a práve, keď jej hrozili húsenice. Čo ak ju neubránili ani jej štyri tŕne? Čo ak práve potrebuje moju pomoc a ja nie som pri nej?

Malý princ bol čoraz nepokojnejší a jeho žiarivé oči sa zajagali slzami. Z neba sa spustil jemný dáždik.

-          Nemá význam sa trápiť, povedala mu mladá žena a dáždik ustával.

-          Ale, čo ak ona... a ja som tu...

-          Áno, si teraz tu so mnou a – pozri moje slnko opäť vyšlo! Lúče sa opreli aj do nežnej tváre Malého princa a prinútili ho usmiať sa.

-          Naozaj možno i ona teraz obrátila svoje krásne lupene k slnku a celá moja planéta nádherne vonia... predstavil si Malý princ svoju priateľku a prestal sa trápiť. Dokonca si možno i odpustil... aké krásne bude teraz ich stretnutie, keď si obaja uvedomili, čo znamenajú jeden pre druhého!

Na oblohe nebolo ani mráčika a slnko poslednými lúčmi ožarovalo všetky voňavé kvety, keď Malý princ odchádzal z tejto planéty...

 Poznámka k textu: napísala som ho v auguste 2002. kedy som sa ocitla v podobnej situácii a rozmýšľala som, ako by to asi riešil môj milovaný Malý princ. Týmto zároveň prosím o odpustenie za využitie jeho dobrého mena. Snáď moja skúsenosť niekomu pomôže...