Po stopách SNP (dovolenkové cestovanie)

Môj muž si tento rok vymyslel, že by chcel vidieť pamätník obetiam II. svetovej vojny na Dukle. Je to miesto na severovýchode Slovenska, pri hranici s Poľskom...pekne ďaleko od Myjavy. A tak som pripravila plán, ako sa tam dostať a na cestovanie sme využili dovolenkový týždeň na konci augusta 2014. Táto stručná správa z našej cesty teda prináša naše postrehy z miest, ktoré sme na Slovensku navštívili.

krásne čičmianske vzory na našich olympijských odevoch

Štartovali sme v pondelok ráno z Myjavy smerom na Trenčín a cez Košecu a Strážov do Čičmian. V tejto dedinke sa zachovalo dosť domcov v pôvodnom štýle dreveníc, ktoré sú natierané na čierno a vyzdobené bielymi geometrickými obrázkami a symbolmi. Najviac sa mi páčili holubice na priečelí :) Väčšina chalúpok v malebných uličkách slúži už iba ako víkendové domčeky, ale udržiavajú sa v štýle - latkový plot, ktorý spestrujú farebné kvety, zelený dvor a biele záclonky v oknách. Napokon - Čičmany inšpirovali aj tvorcov odevov pre našich zimných olympionikov minulú zimu!

Po príjemnej prechádzke a návšteve múzea sme pokračovali cez Fačkov do Rajeckej Lesnej s cieľom pozrieť si najväčší drevený Betlehem - no nedialo sa, lebo "v pondelok nie je otvorené" :( -na internete však túto informáciu nenájdete - píše sa len o tom, že je otvorený po celý rok... Takže sme mali viac času na obed a prehliadku pokojného kúpeľného mestečka Rajecké Teplice. Pri jazierku s labuťami a kačkami sa mi vynorila spomienka, keď som sa tu ako dieťa člnkovala s rodičmi. Zaujal ma aj pekný hotel pri parku, ktorý je netypický svojim dizajnom.

Cez Žilinu a Krásno nad Kysucou sme sa dostali do obce Stará Bystrica, ktorá ukrýva okrem unikátneho slovenského orloja najmä krásne námestie. Pri zmrzline a káve sme si počkali, kým hodiny odbili celú a orloj sa na chvíľu rozhýbal - v okienku sa postupne zjavovali drevené sochy našich svätcov a nakoniec zazvonil na vrchu stojaci "bača Ondrej" (lepšie ako smrtka, nie?) ;) Prednú stenu "najväčšej drevenej sochy na Slovensku" zdobia busty významných osobností. Každopádne má toto miesto príjemnú čarovnú atmosféru a odporúčam ho navštíviť! A potom sme už ťahali na nocľah v Oščadnici. Je to tu samý "privát", ale teda nájsť ten náš, ktorý sme si objednali dopredu, nebolo ľahké. Na smerovkách v obci sme ho nenašli, ale akosi nás k peknému domu doviedol inštinkt. Pokiaľ nie ste nároční a postačí vám izba s posteľou, čistá kúpeľňa a malá kuchynka, v ktorej sa dá pripraviť aj ranná káva, odporúčam využiť lacnejší privát - ceny sú okolo 10-15 euro na osobu a noc.

Druhý deň nás čakalo vozenie netradičnými spôsobmi a cestami - najskôr sme sa povozili na vláčiku, ktorý jazdí po strmých kysuckých kopcoch s využitím úvratí. Zo skanzenu vo Vychylovke sa malý motorový rušeň (parný jazdí iba cez víkendy) s vozňom postupne zahrýzal do svahu a najskôr nás ťahal a potom tlačil. Síce len cez dve úvrate, ale aj to stačilo na to, aby sme žasli, do akej strminy nás dostal! Jedno odporúčanie z vlastnej skúsenosti - hoci prvý čas odchodu vláčika je o 9.15, cez týždeň sa tam nemusíte tak skoro hnať.. ďalší štartuje o 10.30 a zrejme budete musieť počkať, kým sa nazbiera aspoň 10 ľudí (my sme tam boli prví a čakali sme ;)

upravené "BVP"

Potom sme sa po novej ceste cez Námestovo, kde sme sa stavili na obed na peknom móle pri Oravskej priehrade, a cez kopce dostali rýchlo na Oravu. Ďalšie dobrodružstvo nás čakalo v Podbieli. Na "bojovom vozidle pechoty", ktoré je upravené pre vozenie ľudí, sme si užili toľko adrenalínu, ako asi ešte nikdy - teda aspoň ja :)  Na korbe sa stojí - odporúča sa čo najširšie a tiež sa treba pevne držať železných tyčí, pretože vozidlo jazdí po teréne, na ktorom sa v lete pasú kozy a v zime lyžuje...teda keď sme prešli prvú blatistú zákrutu a riečku, štverali sme sa do takých svahov - a tiež z nich zliezali, že tomu, kto nemá odvážne srdce, by spadlo až do nohavíc! Tá štvrťhodinka však stála za to! Navyše spomedzi asi 16 pasažierov nás bola asi polovica žien, takže sme si spolu pekne zakričali, zavýskali ale sa aj narehotali...pán šofér, sediaci vpredu, občas postál a obzrel sa na nás, či sme už zelení, alebo ešte máme zdravú farbu ;))) V prvom rade stojaci chlapci (vek 10-14) si to zjavne užívali a po zastavení jeden utrúsil "a poďme ešte raz!" ;P  Jeden by neveril, že princíp tohto vozidla vymyslela žena - inžinierka z Ruska a motor je zasa český. Je jednoduché na ovládanie a zvládne strmé kopce, vodu aj hlboké blato. Vojakom určite výrazne pomáhalo. Na vozenie je však lepšie sa dopredu dohodnúť, pretože sa chodí len pár krát za deň a tiež musí byť aspoň malá skupina ľudí. Ubytovaní sme boli opäť na priváte v Zuberci. Keď už sme boli až tu - pri poľských hraniciach, odskočili sme sa pozrieť aj na Oravice, kde je prírodné termálne kúpalisko a tiež vodný svet a lyžiarske svahy. Skoro ráno (8.30) tu však bolo pusto a vlhký chlad na konci leta už vôbec nelákal hodiť sa do vody...aj tak to tu otvárajú až tesne pred poludním, takže sme nečakali. Snáď inokedy...

Na tretí deň nám škrt cez plán urobilo počasie - pôvodne sme mali ísť do Pienin, pozrieť Červený kláštor a splaviť Dunajec na pltiach. Ale dážď a chlad nás sprevádzal po celej ceste popod Vysoké Tatry. A tak sme Liptov iba prešli a zastavili sa až v Kežmarku. Keďže sme išli po tatranskej magistrále, nedala sa prehliadnuť prírodná katastrofa, ktorá polámala väčšinu stromov na svahoch ako zápalky. Človeku to láme srdce...a napadá mu iba jedno - zalesniť takéto miesta pestrejšou skladbou rôznych druhov stromov a nielen ihličnatých. Keďže sme všetky väčšie mestá podtatranského regiónu obchádzali, v čase obeda sme boli kdesi pri Starom Smokovci. Naozaj som nemala chuť na predražené hranolky, takže sme to museli vydržať až kým sme zišli cez Poprad (v ktorom sme ešte trochu poblúdili na nových cestách) až do Kežmarku.

V Kežmarku sme boli už predtým, hrad sme mali prejdený. Tak sme sa len naobedovali a prešli námestím. Bola som trochu zaskočená množstvom našich spoluobčanov. Osobné odporúčanie - na verejné WC na námestí tu radšej nechoďte (vyberte si radšej nejaký slušnejší podnik), pretože tu akosi nevedia klopať na dvere a nemáte žiadne súkromie...

Zastavili sme sa aj v kaštieli v Strážkach - biela budova stojí hneď pri hlavnej ceste a oproti je aj pekná zvonica asi z 15.storočia. Je v ňom expozícia diel najmä Ladislava Medňanského a jeho tety - barónky Czóbelovej. Krásna budova by si ale zaslúžila už nejakú tú opravu...múry sú zvonka podvlhnuté a zaplesnené. Ale okolitý park pri rieke Poprad je pekný a sú v ňom umiestnené ďalšie zaujímavé plastiky. O našom ďalšom ubytovaní pomlčím, poviem len, že ráno, keď sme vyrážali ďalej, išiel nám oproti stredom cesty chlapík s dvoma kravami a na konci dediny sme míňali osadu miestnych indiánov... ;)

Tak sme sa napokon na štvrtý deň vydali smerom na Duklu. Cez Starú Lubovňu (kde je krásny hrad i skanzen), Bardejov (ktoré samo o sebe stojí za prehliadku, ale boli sme tam už predtým) a Svidník, kde sme sa zastavili. Zaujali nás rôzne mašiny (lietadlo, kaťuša, tank...), ktoré stoja za vojenským múzeom v tvare slimáka. Navonok nenápadná budova však skrýva veľmi zaujímavú expozíciu vojenských dokumentov, ktoré mapujú prvú, ale hlavne druhú svetovú vojnu a Slovenské národné povstanie. Okrem iného som tu videla aj leták, ktorí sa obracal na slovenských vojakov s titulom "Škoda vašej slovanskej krvi za záujmy nemeckých bankárov a barónov", ktorý ich ďalej vyzýval, aby opúšťali svoje jednotky slovenskej (fašistickej) armády a pridávali sa k partizánom v lesoch. Leták slúžil ako priepustka k prechodu cez front do ruského zajatia, odkiaľ mali byť vojaci privedení do štábu Červenej armády. Dobré heslo - napadla mi podobnosť s aktuálnym politickým vývojom...

Kúsok od múzea je aj monumentálny pamätník sovietskym hrdinom padlým v SNP. Všetko je tu tak, ako to bolo postavené, aj s päťcípou hviezdou a výrokmi Klementa Gottwalda, ibaže k hrobom pribudli kresťanské kríže... Paradox doby? Zo Svidníka treba zabočiť na Ladomírovú a smer Vyšný Komárnik. Pôsobilo na nás trochu zmätene, že na parkovisku boli odstavené hlavne kamióny z Poľska a len pár osobných áut. Cez zarastený chodník sme sa dostali k pamätníku na Dukle - cieľu našej cesty. Zamračená obloha, chlad a mrholenie vystihovalo atmosféru miesta, ktoré si takto pamätám aj z mojej poslednej návštevy tohto miesta v roku 1984. Našli sme náhrobný kameň s menom Jána Záhorského, ktorý bol manželom mojej tetky (starkinej sestry) a hoci som ho nikdy nepoznala, tetku som mala veľmi rada. Nemali ľahký život, prišli i o malú dcérku Marienku, ale nestrácali zmysel pre humor a láskavosť. A tak sme mu položili ručne robený venček z prútia a zapálili sviecu. Podobne potom aj pri spoločnom pietnom mieste - kríži. Je tu pochovaných 565 vojakov a ich predstavených, no ešte viac ich je na poľskej strane Duklianskeho priesmyku.

večný oheň tu už síce nehorí, ale pietnosť miesta cítiť na každom kroku

Ak už sa vyskytnete na tomto mieste, neobíďte "Údolie smrti", ktorým bolo v podstate celé toto územie, ale cestou na Kapišovú (odbočka za Ladomírovou) uvidíte v poli asi 10 tankov. Vychádzajú z lesa a čnejú aj na kopci poľa s obilím...akoby len včera zastali. Sú tu aj zákopy a toto miesto pochovalo mnoho ľudí aj v povojnových časoch, pretože bolo celé podmínované, na čo doplatili najmä roľníci. Vedeli ste, že pôvodne tadiaľto ruská armáda nemala vôbec ísť a oslobodzovať Slovensko? Ťahali rovno cez Poľsko na Berlín a mali iné plány, ale na žiadosť vtedajšieho česko-slovenského prezidenta Beneša, sa stočili na naše územie. Toto nepremyslené "zaklinenie sa" do pripravenej nemeckej obrany prinieslo mnoho obetí z radov slovenských vojakov, ale najmä z radov Červenej armády a tiež vojakov iných národov (napr Rumunov).

Aby som nezabudla - v Krajnej Poľane i v Ladomírovej sú vzácne drevené kostoly sv. Mikuláša a sv. Michala, ktoré sú zapísané aj na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Škoda len, že sme sa nemohli pozrieť dovnútra. Kostol má síce svojho správcu, na ktorého je pri vchode mobilný kontakt, ale žiaľ - bol nedostupný. Ešte jedna poznámka - po tej istej ceste nájdete aj vojenský cintorín nemeckej armády v obci Hunkovce. Skromnosť a nemecká presnosť vládne i tu, no našli sme tu aj hrob "neznámeho slovenského vojaka". Podobných pamätných miest je v tejto oblasti viac.

Penzión v Prešove poskytol pohodlie a skvelé raňajky a vychutnali sme si aj večerné námestie a dobré pivko. Cestou domov sme si prezreli ešte námestie Spišskej Novej Vsi (letohrádok v Markušovciach bol práve v rekonštrukcii), vyšli na najvyššiu kostolnú vežu a poobdivovali originálne zvony stredovekého majstra Konráda. Napokon sme si ešte zazvonili na "mieste prianí", ktoré si tohto významného zvonolejára pripomína.

Naša "cesta po stopách SNP" pokračovala ešte cez NP Slovenský raj, Dedinky, Dobšinú (schladili sme sa v Dobšinskej ľadovej jaskyni), Telgárt, Muráň a Tisovec (aj v tejto oblasti nemeckí vojaci pobili veľa obyvateľov a vypálili obce) až do pamätníka v Banskej Bystrici a k mohyle na Jankovom vŕšku pri Bánovciach nad Bebravou. 

Aj takto sme si pripomenuli 70.výročie jednej z najdôležitejších udalostí v slovenskej histórii - Slovenské národné povstanie, ktoré vypuklo 29.augusta 1944. Vďaka obetavým a odvážnym mužom a ženám tej doby existujeme, patríme k moderným národom a zaradili sme sa medzi víťazné štáty. Som vďačná a hrdá a prajem si len to, aby si to uvedomili všetci Slováci.

V Poriadí, 26.augusta 2014.