O bolesti

V posledných týždňoch zažívam trochu viac bolesti, ako obyčajne, a tak mi teraz nenapadá iná, lepšia téma. Bolesť nie je príjemná (väčšine ľudí), ale zažil ju už určite každý. Pritom je bolesť veľmi dôležitá - spravidla nás upozorňuje ako prvá, že "niečo nie je v poriadku" s našim telom. Človek sa postupne zorientuje a zo skúsenosti sa naučí, že ak ho bolí hlava, zrejme treba riešiť žalúdok, alebo ak ho bolí chrbát, zasa raz zle sedel...
Ak teda zdravotný problém vyvolá bolesť, malo by nás bolieť aj zdravotníctvo na Slovensku.
Pretože tu by sa našlo tých akútnych problémov a boľačiek viac ako dosť!

Môžem si dovoliť hovoriť z vlastnej bohatej skúsenosti, keďže od svojho detstva sa stretávam pomerne často s rôznymi lekármi a riešila som už iX problémov so svojim zdravím. Nebudem hovoriť o financovaní, hoci to sa zdá ako najväčší problém. Ani o personálnom poddimenzovaní. Či o vybavení zdravotníckych zariadení modernými technológiami, či liečivami a metódami, ktoré sa k nám dostávajú len veľmi pomaly. Áno, toto všetko sú boľavé otlaky na nohách slovenského zdravotníctva. Chcem sa zamerať na problém humanity - či ak chcete ľudskosti v našom zdravotníckom "priemysle".

Kto z Vás, vážení, nezažil dlhé čakanie na chodbách pred ordináciami lekárov? Kto z vás sa aspoň raz už nerozčúlil, keď ho predbehol niekto, kto sa zrazu zjavil pri dverách a bez slova sa dostal dnu? Kto nezažil ponižujúce správanie zo strany personálu, ak ste nerobili presne to, čo sa od Vás v danú chvíľu očakávalo? Kto z vás si ani raz nepovedal, že má toho plné zuby a radšej ste sa vzdali ošetrenia, ako v daných podmienkach prijať trápne postavenie úbohého poníženého čakajúceho na "milosť" pána / pani doktora?

V tejto spoločnosti majú lekári akési zvláštne privilegované postavenie - kto z vás to takto necíti? Venujú sa im tvorcovia televíznych seriálov (čoraz viac odtrhnutých od reality). Sila ich odborov im dokáže vydobyť vyššie platy. Mnohí však aj tak nemajú problém prijať "všimné" od babičky za operáciu žlčníka. Pri určitých zákrokoch sa očakávajú určité "prilepšenia" operatérovi (podľa nepísaného cenníka) - povedzte, že to tak nie je. Z vrchu ich piedestálu hľadia na ľudí ako na "čísla", či "prípady" a nie ako na živé, cítiace bytosti. Zažila som to toľkokrát... Samozrejme, nechcem hádzať všetkých do jedného vreca a určite by sa našli výnimky.

V súčasnom systéme zdravotníckej starostlivosti ma tieto veci bolia najviac. To, že človek, ktorý raz zažije procedúru putovania od ambulancie k ambulancii, užije si toľko poníženia a bolesti... Ako príklad mi dovoľte jednu z mojich posledných osobných skúseností: prijali ma na oddelenie a na druhý deň som mala podstúpiť operáciu. Prišla sestra s dvoma mladými medikmi - idú mi zobrať krv. Vravím - sestrička, prosím Vás, ušetrite mi tú žilu (jedinú poriadnu, čo mám) - zajtra idem na operáciu. Sestra ani brvou nepohla a kázala medikovi napichnúť mi presne túto žilu. Hoci ju využívam už asi 30 rokov a za tú dobu je teda pekne tvrdá a zreteľná, chalan mal problém ju nájsť. No aj tak začal ihlou skúmať terén a nemusím ďalej písať, že sa mi žilu nepodarilo riadne napichnúť, iba ju rozvŕtal, až to bolelo...
Sestra mi napokon vzala krv z úplne iného miesta. Ale to som už ticho zúrila tiekli mi slzy jak hrachy. Toľká bezohľadnosť! Taká necitlivosť! Mala som chuť jej ublížiť...

Keď sme sa potom stretli znovu počas jej ďalšej služby - to už som bola po operácii a na operačke ma napichli až na štvrtý krát...na miesto, kde by som ani nečakala, že nejaká žilka je - nad palec. Prvé tri pokusy skončili prasknutím žily a nemusím hovoriť, že do spomínaného miesta ani neskúšali, nakoľko mi z medikovho pokusu zostala modrozelená pamiatka... Dotyčná sestra uvidiac kanilu na mojom prste sa začudovala, ale na moju reakciu, že nevedeli nájsť žilu len odvrkla "zlatko, ale museli sme zobrať krv"... Nie som jej zlatko a mala som chuť jej povedať, že u mňa je len bezohľadná koza. No ale trúfnite si, keď ležíte nehybne na posteli a ste plne v moci týchto ľudí?  (Najviac zo všetkého neznášam bezmocnosť...)

Viem, že niektorým príde táto príhoda smiešna pri ich veľkej bolesti, ktorú zažívajú. Chcem len poukázať na to, že aj toto odvetvie je o ľuďoch. A je pre ľudí. Toto by si mali uvedomiť všetci, ktorí v zdravotníctve pracujú. Viem, že je veľmi veľa chorých a tých, ktorí potrebujú pomoc, aj akútne. Nechcem znevažovať ťažkú prácu ľudí pracujúcich v zdravotníctve. Naopak, veľmi si vážim čo robia. Len by bolo fajn, keby si uvedomili aj to, pre koho robia - že majú pod rukami živých ľudí, ktorí sú obvykle plní strachu, neistoty, otázok ohľadom svojho stavu a že cítia a vnímajú, čo sa s nimi robí a možno ešte intenzívnejšie ako obvykle. Žiaľ, aj ja som iba človek, a tak mi prosím, odpustite túto malú smiešnu žalobu na stav vecí...