Vyššia spotreba = riešenie?

Počas pár dní strávených v Bratislave som si pocestovala mestskou hromadnou dopravou a raz som si v električke z Rače do mesta vypočula nasledovný rozhovor (nedalo sa nepočúvať, lebo stáli rovno pri mne). Mladý muž (žeby študent ekonomiky?) vysvetľoval kamoške, ako nedávno vyhodil do koša skoro celý rožok. Podľa jeho logiky tým zvýšil dopyt a tým vlastne umožnil zvýšiť ponuku, čo dalo prácu nielen obchodníkovi, pekárovi, ale aj chudákovi farmárovi... Takže vlastne pomohol ekonomike. Samozrejme, toto nedokáže jeden rožok, ale ak by to urobili všetci...

Šokovalo ma takéto zmýšľanie. Už len preto, že tento mladý muž, ktorému sotva začínali rásť chlpy na brade, takto uvažuje! Kto ich toto učí? Ako sa k takému názoru vôbec dostal?

Pre mňa (generácia štyridsať plus) to bolo priamo rúhanie sa (božím i ľudským zákonom). Veď ten človek si nielen že neváži prácu všetkých tých, ktorí mu ten rožok priniesli pod nos, aby uspokojil svoj hlad. Ale neváži si ani pôdu a všetky podmienky, ktoré na tejto Zemi umožňujú, aby sa rožok pre neho mohol vyrobiť. Ak to naozaj preženieme, kvôli takým ako on sa vyrubujú brazílske pralesy, aby sa získalo viac ornej pôdy...

Podľa rôznych štatistík je naša planéta schopná uživiť ešte viac miliárd ľudí, ako je ich na Zemi dnes. Pravdaže, pod podmienkou, že ľudia naozaj rozumne budú využívať prírodné zdroje, z ktorých mnohé nie sú tak ľahko obnoviteľné. Najrýchlejšie a asi stráca pôda - zemina, a to nielen kvôli rozširujúcej sa ľudskej zástavbe, ale aj kvôli erózii, vodnej či veternej. Pritom vytvorenie centimetra úrodnej pôdy trvá tisícky rokov...k tomu by určite viac vedeli povedať odborníci. No jedným slovom - ak sa chce ľudstvo uživiť a prežiť, musí si začať vážiť svoj domov - Zem a prírodu a jej zdroje. Nie som si istá, či ekonomika a ekológia sú kamošky, ale je mi jasné, že ak začnú ľudia zarábať na čoraz vyššej spotrebe prírodných zdrojov, možno prvá generácia na tom zbohatne, no tá ďalšia už nemusí ani prežiť...

A keďže moja generácia už "ide z kopca", obávam sa, že tá mladá s takým zmýšľaním ako spomínaný mladý muž, si týmto spôsobom podpíli konár, na ktorom sedí. Len dúfam, že väčšine naozaj záleží na tom podstatnejšom, ako sú peniaze...

krásna slovenská krajina

November 2015

"Úctivý služobníček..."

Čím ďalej, tým viac som presvedčená, že je to v nás - Slovákoch. Zatiaľ sa dá povedať, že sme šikovní, zruční, vzdelaní, tvoriví, invenční, v mnohých smeroch jedineční. Tak prečo si nevážime sami seba?!

V akomkoľvek smere hospodárstva však vidím najmä nespokojných, ufrflaných, frustrovaných a neuznaných ľudí. Každý sa sťažuje, že mu ktosi ubližuje, nedoceňuje, udupáva... Otázka - kedy to tak nebolo v dejinách našej malej krajiny? Čo viem, vždy sa našiel niekto (či už myslíme jednotlivca, alebo celý národ), komu sme ohli chrbáty a ako sa hovorí - "držali hubu a krok". Nechce sa mi veriť, že Slovensko už bolo zažilo svoju "zlatú dobu" ešte za čias Pribinu...že nás ten zlatý vek ešte nečaká.

No opakujem - je to v nás. Záleží to všetko len od nás. Jedine na Slovákoch a Slovenkách záleží...

- či sa predá ďalšia pôda do rúk cudzincom

- či sa ďalšia kvalitná orná pôda zastavia skladmi, obrovskými plechovými halami na výrobu ďalších nezmyselných luxusných hračiek pre bohatých

- či si kúpime ďalší párok, ktorý mäso ani nevidel a biely rožok z chémie pripomínajúcej čosi ako múku

- či si kúpime nové topánky z umelej hmoty od žltého obchodníka, ktoré sa v daždi rozpadnú

- či sa zamestnáme za 300 € s bonusom - až 15-minútovou obedovou prestávkou

- či zaplatíme za služby klamajúceho realiťáka, ktorý si nič neoverí, až 2000 €

- či si zvolíme politika, ktorý "vodu káže a víno pije"

- či budeme ochotní cestovať v špinavom vlaku za nie malé cestovné

- či sa vrátime do reštaurácie, kde nás obťažoval opitý hosť a obsluha s tým nič neurobila

- či zjeme v reštike polievku pripravenú zo sáčku bez toho, aby sme ju kuchárovi vrátili

- či zožerieme televíznym redaktorom každú blbinu v správach

Skrátka - či si už konečne začneme vážiť sami seba?

12.10.2015.

O programe života

Je veľmi dôležité mať svoj "životný program". Málokto si to uvedomuje, aký veľký vplyv má to, ako si "naprogramuje život". Netreba na to veľa, ani vážne písomné protokoly, či projekty. Úplne postačí, keď si človek sám v sebe povie "chcem dosiahnuť toto", alebo "chcem byť takýto". A už je naprogramovaný.
Potom už vykonáva - často skôr podvedome, ako vedome - činnosti, ktoré ho k tomu cieľu časom dovedú.
Niekto môže hovoriť o osude, alebo o božej vôli. No mne to príde skôr tak, že veci sa dejú z vôle ľudí.
Takéto naprogramovanie však má aj svoje riziká.
Pozor na to, čo si poviete..možno aj pod vplyvom negatívnych okolností, alebo zážitkov - aby to nebol zlý program! Často počujem ľudí, ako si hovoria (či skôr nahlas vyslovujú pred inými), že "ja tu už dlho nebudem", alebo "najskôr asi dostanem rakovinu aj ja"... Tak na toto, vážení, radšej rýchlo zabudnite!

"čoskoro budem mŕtvy..."

Keď sa obzriem, spätne si viem celkom jasne spomenúť, kedy som si povedala niečo, čo sa potom o nejaký čas naozaj uskutočnilo a až potom mi došlo, že som si to "naprogramovala" vlastne ja sama. Nechcem tu byť konkrétna, lebo by to bolo osobné.
Nechcem sa hrať na psychológa (ono to zrejme aj nejaká psychologická téma je), no chcela som zdôrazniť význam toho, čo si človek povie - čo chce. Určite to má súvis so sebadôverou. Možno tomu neuveríte hneď, ale skúste si spomenúť, alebo to teraz vyskúšajte - keď si poviete, kam chcete, aby smeroval Váš život a on tam pomaličky, potichučky dôjde... Lenže - ono to nepôjde samo od seba - v tomto nebuďte fatalistický. Musíte preto aj sami niečo urobiť. Proste - niesť si svoj životný program v hlave a pomaly a isto kráčať k cieľu. Držím Vám palce, aby Váš cieľ bol krásny, užitočný, reálny a aby sa Vám podaril!
V.

"čokoľvek bude, bude."

O hrdosti

Nedávno (3.3.2015) som na FB zachytila komentár Prof. Imricha Okenku Hanbiť sa za Slovensko? Hanbiť sa, že sme Slováci? Pán profesor je scestovaný a vážený človek a optimistickým tónom obhajuje fakt, že Slováci majú byť na čo hrdí - história, hrady, významní dejatelia, prírodné krásy, kultúra... a že sa naozaj nemusia hanbiť vo svete pred ostatnými národmi. Moja reakcia na to bola takáto:
"To je síce všetko pekné, ale ľudia na západ od nás nás stále berú ako "východný blok", na ktorý boli roky zvyknutí, ako na chudákov chudobných príbuzných. Áno, máme sa čím pochváliť, ale málokto v tých krajinách o tom vie a súdia nás najmä podľa hospodárskych výsledkov, podľa našej ekonomickej závislosti na iných podnikoch (prichádzajúcich k nám zo Západu) a krajinách. Je to smutné a je mi to strašne ľúto, ale hovorím z osobnej skúsenosti. Myslím si, že pokým nebudeme dostatočne silní a naši ľudia nebudú zarábať min. 2000 € mesačne, tak ako je to na Západe bežné, tak sa z tohto statusu nevymaníme." Dostala som k reakcii tri lajky. No nejde o to.

Je to smutné, ale myslím, že to je v náture Slovákov, ktorí boli celé stáročia bití a skláňali hlavy pred najrôznejšími pánmi...Turci, Maďari, Nemci, Rusi..je to v podstate jedno. Lebo je to vždy o tom istom. Máme strašne nízke sebavedomie, ako národ. Nejde ani tak o to, že v susedných krajinách nevedia, aké je Slovensko bohaté a že má byť na čo hrdé, ako skôr o to, že si to neuvedomujú ani samotní Slováci!

Je paradoxné, že v nás má vzbudzovať pocit hrdosti najnovší reklamný spot istej obchodnej siete, ktorý beží od rána do noci a snaží sa vám dostať pod kožu lepkavou pesničkou s nezmyselným textom. Napriek úsiliu presvedčiť, že mu ide o čistú lásku k Slovensku, u mňa neuspel. Najmä preto, že viem, že to nie je pravda. Prienik obchodných reťazcov zo západných krajín na Slovensko by sa nikdy nepodaril v takom rozsahu, keby sme sa im opäť nepoklonili. V žiadnej inej krajine nie je toľko obchodných domov rôznych značiek ako u nás. Čo má na to vplyv? Najmä prístup obyvateľov - spotrebiteľov. Keď sa Fínom nepáčil koncept a prístup Li..u, nenakupovali tam a Li..l jednoducho musel z krajiny jazier odtiahnuť preč.

Nechcem zovšeobecňovať, pretože obchodné reťazce majú svoje osobitosti, ale zároveň tiež veľmi podobný prístup k svojim dodávateľom - teda aj slovenským výrobcom potravín. A o tom, že nejde o korektné obchodné vzťahy sa hovorí už mnoho rokov, no nepomohlo ani viacero snáh o legislatívne riešenie. Toto nevyriešia zákony jednej krajinky. Arogancia, bezohľadnosť a zbohviečoho prameniace sebavedomie je súčasťou vybavenia tých, ktorí reťazce zastupujú. A sú to - verte, či nie - Slováci! Prečo by si nás mali potom na západe vážiť a ctiť, keď to nedokážeme ani my sami? Hovorí sa - poturčenec horší od Turka. A je to žiaľ tak - takýchto "poturčencov", ktorí sa za pár drobných zapredávajú chamtivým cieľom kapitalistických podnikavcov, je medzi nami stále dosť. A vždy bolo. (A vždy bude...?)

Neviem, možno to vnímam príliš jednoducho, ale keby sa so mnou niekto začal takto baviť, klásť mi neakceptovateľné podmienky len preto, že bude predávať môj produkt, veľmi rýchlo by sme debatu skončili. Otočila by som sa bez slova na opätku. Škoda strácať čas s takými zmätkami... Už dávno tvrdím, že riešením by bolo vytvorenie vlastnej siete obchodov po Slovensku, kde by sa predávali dobré slovenské výrobky pre Slovákov, za dobré ceny. Nie je to fatamorgána. Uvedomme si, že jediné, čo všetky tie Te..á, Ka...landy, Li..e, B...ly, C...Ačky, T...ná, super a hypermarkety dodávajú je len "know-how" - iba obyčajný systém pre distribúciu, nejaké rozloženie do regálov v plechových škatuliach a zamestnanie ľudí do pokladní na vyberanie ťažko zarobených eur pospolitého ľudu. Nie je to nič, čo by sme my - šikovní Slováci tiež nezvládli!

Budem veľmi rada, ak Slováci budú hrdí a aj svet bude cítiť hrdosť, keď stretne Slováka a bude mu môcť potriasť rukou. Chcela by som sa toho dožiť. Začnime si vážiť sami seba. Verte mi, nie sme o nič horší, ani hlúpejší ako ktorýkoľvek iný svetový národ - skôr naopak. Hovorím z osobnej skúsenosti. Chce to len spoznať vlastnú hodnotu a pripustiť si ju. Slováci, zdvihnite hlavy hore, neskláňajte sa pred každým, kto na vás vystrčí bradu! Keď si budeme vážiť sami seba, začnú si nás vážiť aj vo svete.
Prajem vám k tomu veľa síl!
marec 2015