Ako sme si budovali vyvýšený záhon

Už pár rokov nemám pri dome zeleninovú záhradu. Chýba mi. Chýba mi nielen čerstvý špenát, či cvikľa, ale najmä to hrabkanie sa v zemi, keď si môžem užívať slnečné lúče a vôňu vetra vo vlasoch :) Ech, koľká romantika pri hriadke šalátu, hm? No skrátka - keď sa nedalo inak, vymyslela som si, že vyskúšam aj ja ten moderný "vyvýšený záhon". Chvíľu mi trvalo nahovoriť môjho muža, ale naozaj len chvíľu...on totiž rád kadečo majstruje a prijíma všetky nové výzvy (momentálne dáva dokopy dolu v garáži "zimnú búdku" pre našu mačku).

A tak sme si pozháňali suroviny - najskôr "odkorky" z neďalekej píly - teda odpadové kusy všelijako odpílených dosák, najmä od kôry stromov. Z kopy sme si roztriedili tie krajšie kúsky a z nich mi Jojo napílil použiteľné dosky na výstavbu hrantu. Kúpila som si v záhradkárstve "rabitzku" - teda drôtovú sieť s malými očkami (ktorá sa používa na okienka zajačníkov). Ešte to chcelo čiernu netkanú geotextíliu, pár klincov a kúsok drôtu. Okrem toho sme potrebovali aj nejaké to domáce náradie, ako kladivo, rýľ, lopatu, fúrik, meradlo, kanvicu na vodu...

Na pozemku sme si vybrali vhodné miestečko, ktoré sme si vymerali a rýľom vykopali trávne trsy a malú vrstvu ornice. Všetko sme odvážali len o kúsok ďalej, lebo to ešte budeme potrebovať. Na vykopanú plochu - do rohov nabil Jojo do zeme silné stĺpiky. O ne potom pripevňoval dosky drôtom. Niekde som videla návod, kde drevený rám záhonu zbili najskôr mimo a potom ho prenášali na miesto, otáčali a zatláčali. Ale bolo to dosť ťažké. Ono sa to nezdá, no aj tých pár dosiek má svoju hmotnosť a ešte s tým putovať a prehadzovať, nie je podľa mňa praktické. Dali sme na seba len tri dosky, asi do výšky 50-60 cm, to mi postačí. Hrant sme umiestnili od malého svahu (terasy), takže z hornej strany stačilo dať jednu dosku.

Hrant je zbitý z dosák

 Potom sme na spodok pribili po celej dĺžke rabitzku. Je to kvôli tomu, aby sa dnu nedostal krtko, ktorý by mohol rastlinkám poškodiť korene. Jojo ju pribíjal klincami asi po každých 20 cm.

Na geotextíliu sme navrstvili drevnú štiepku

Na túto sieť, ktorú sme pekne vystreli, sme potom natiahli čiernu geotextíliu (prepúšťa vodu a tá biela je skôr potom na prikrývanie rastlín). Dá sa kúpiť v záhradkárstve, nie je ani drahá. Ešte som zabudla spomenúť veľkosti. Náš hrant má dĺžku asi 7 metrov, šírku asi 1,5 metra. Predelili sme ho na dve polovice, aby bol stabilnejší a ľahšie sa v ňom pracovalo. No a podľa týchto rozmerov je treba si vyrátať potrebu siete aj geotextílie. My sme teda spotrebovali asi 12 m rabitzky (je balená so šírkou 1 m) a asi 16 m geotextílie (v baloch so šírkou 2 m). S textíliou treba totiž rátať aj na celé boky hrantu, až po vrch, aby zemina neprepadala cez medzery.

Jojo drví konáriky

Jojo potom doniesol niekoľko fúr suchých konárikov z ostrihaných ovocných stromov z minulého roka, ktoré podrvil v štiepkovači. Tuším sa mu to zapáčilo ;) No nadrvil dosť na to, aby sme na spodok hrantu navrstvili aj zo 10 cm drevnej štiepky. Tá by mala postupne tlieť a vytvárať teplo, ktoré rastlinkám bude prospievať. Na tento účel je možné využiť aj iné formy dreva, napr len suché konáre, staré tlejúce drevo apod. Na túto vrstvu sme potom vrátili vybraté trávne trsy - ale pozor! - koreňmi nahor. Alebo teda zelenou stranou nadol. Na toto sme potom naložili poriadnu vrstvu kompostu. Za ostatné roky sme poctivo vyrábali domáci kompost z rastlinných zvyškov z domácnosti, pokosenej trávy, lístia, opadaných jabĺčok atď. Keď ho Jojo začal rozoberať vidlami, bola som prekvapená množstvom dážďoviek, ktoré sa v ňom zabývali!

Kompost bol červíkmi priamo prešpikovaný a tie sa veru činili! Krásne spracovali všetok materiál, ktorý sme im dodávali pár mesiacov. Papkali a papkali a potom... no ale čo vám budem rozprávať - bol čierny ako najlepšia černozem ;) Iba vrchnú - najnovšiu vrstvu sme odložili bokom, lebo tu ešte boli zvyšky nespracované. Tú zasa vrátime do kompostu, len čo ho znovu postavíme na miesto. Inak - odporúčam! Na jednu stranu sa nemusíte trápiť, kam s odpadom z kuchyne, na druhej strane si takto vyrobíte krásny hnojaci prostriedok. Ale kompostu sa treba aj venovať - nedávať doň zvyšky jedla (tým by ste len lákali myšky a kadejaké iné hladné potvorky) a občas ho aj poprehadzovať, prevzdušniť...a v lete zasa polievať, aby celkom nevyschol. Našej dvojčlennej domácnosti sa túto drevenú "nádobu" o veľkosti 1,3x1,3x1,3 metra podarilo naplniť tak za 3 roky. Namiesto kompostu je možné použiť aj dobre vyzretý maštaľný hnoj, alebo aj obaly z vajíčok z recyklovaného papiera a podobné rozložiteľné veci prírodného charakteru. 

Takto vyzerá hrant naplnený kompostom

Aby som nezabudla - každá vrstva má výšku asi 10 cm a zakaždým keď jednu dokončíte, poriadne ju treba poliať! Takže som behala s krhlou od sudov s vodou tam a nazad asi storáz... Mimochodom - pre pestovanie zeleniny, a teda ani pre prípravu podkladu pre ňu, sa nehodí odpadová voda z domácej čističky vody! Tou radšej polejte len trávnik, kvietky, alebo stromy... Ja som používala dažďovú vodu, ktorú sme nazbierali do sudov ešte počas jarných dažďov. Toto leto bolo suché...

Náš finálny vyvýšený hrant pre pestovanie zeleniny.

No a napokon sme na kompost vrátili predtým vybranú ornicu. Cez zimu sa vrstvy ešte uľahnú, ak ich pokryje sneh, aj premokria. Na jar ešte asi doplníme vrstvu zeminy (kúpime v záhradkárstve) asi tak na 2 cm od vrchu. A ešte to trochu prekyprím, kým začnem sadiť. No a už sa teším ako sa budem v našej minizáhradke prpliť a papať čerstvú zeleninku :) aspoň tak na ochutnanie... a na hranie ;) Na budúci rok sa snáď budem môcť pochváliť vlastnou úrodou a pár fotkami :-D

A propós: Ďakujem môjmu skvelému mužovi Jojovi za jeho fantastickú prácu! :)

Ako sme bránili našu krajinu

Tohtoročným motívom našej dovolenky bola skutočnosť, že južné časti Slovenska akosi málo poznáme, hoci ja som sa narodila v okrese Nové Zámky a môj muž na Detve. Keďže sme nechceli zostať v hanbe, rozhodli sme sa cestovať trasou, na ktorej by sme spoznali doteraz nezchodené poklady našich južných okresov. Zhodou okolností sme si až neskôr uvedomili, že vlastne putujeme aj po stavbách a miestach, ktorých hlavnou úlohou bola kedysi obrana našej krajiny - väčšinou pred vpádom cudzích vojsk - teda keď nás ohrozovali Turci, Tatári, alebo aj revoluční Francúzi...

pevnosť v Komárne

Prehliadku úžasného kaštieľa vo Sv. Antone sme absolvovali počas búrky, ktorá prešla za hodinku a osviežila vzduch. Mňa osviežili najmä zaujímavé a pestré grafiky z rôznych krajín sveta - krásne perokresby v rámikoch zavesených na dlhých zámockých chodbách (poľovnícke trofeje ma až tak nezaujali). Kaštieľ po nemeckej šľachtickej rodine Koháryovcov je bohato zariadený dobovým nábytkom často s ručne vyšívanými poťahmi aj tapetami. No najkrajšia je asi tá prírodná scenéria všade naokolo...dokonca vidno až na banskoštiavnickú Kalváriu... Odporúčam prejsť aj lesoparkom za kaštieľom. Neďaleké jazero Počúvadlo nás už privítalo dažďom, a preto naša prechádzka kol jazera nebola dlhá. Odporúčanie: počas dažďa radšej nenavštívte malú farmu, lebo blato budete mať až za ušami ;)

zámok v Haliči

Druhý deň sme sa išli zo zvedavosti pozrieť na zrekonštruovaný kaštieľ v Haliči - po krátkom blúdení sme odparkovali na "centrálnom" parkovisku a okolo kostola sa dostali cez krátku cestu na kopček ku krásnemu do šedomodra ladenému zámku (ten je inak pekne vidieť už od cesty..stojí akoby osamotený na vrchu zeleného kopca). Nateraz je otvorená len luxusná reštaurácia, no od jesene sľubujú prístup aj zvedavým návštevníkom. Upravujú ešte i park a chystajú parkovisko pod zámkom. V strede obce je aj reštika-pizzeria Zbrojnica známeho slovenského zabávača 90-tych rokov ;)

Fiľakovská pevnosť

kamenné more pod hradom Šomoška

Pokračovali sme do Fiľakova. V tomto mestečku som cítila zvláštnu atmosféru poznačenú veľkou nezamestnanosťou, všadeprítomnou tmavou menšinou, zrušenými prevádzkami a obchodmi... K fiľakovskej pevnosti sme sa dostali z parkoviska v centre po krátkej kamennej uličke. Vo veži, asi na troch poschodiach, je spracovaná pekná výstava s podrobným popisom o histórii mesta a pevnosti. Napriek úsiliu sa však hrad neubránil a v r.1554 sa na 39 rokov dostal do rúk Turkom. No dorazili ho až "spojené sily turecko-maďarské" v r.1682 a vtedy žiaľ zhorel aj župný archív.

Naše kroky nás viedli ďalej k hranici s Maďarskom a sprevádzal nás dáždik. Niet divu, že na parkovisku k hradu Šomoška sme stáli osamotene. No pršiplášte a dobré obutie nás nesklamali a po pár kilometroch peknej prechádzky lesom, okolo kamenného mora a "vodopádu" z bazaltových sopečných vyvrenín sme sa vyštverali krátkym stupákom až na hrad. Z hmly sme videli aj malú dedinku na maďarskej strane, z ktorej to bolo na hrad iba pár krokov ;)

Na tretí deň sme začínali na hrade Modrý kameň, ktorý tvorí starý hrad (zrúcanina na brale) a pred ním stojaci nový hrad - no ten práve opravujú. Aj keď múzeum hračiek a bábok je otvorené, vonku sme sa dostali iba na malé bočné nádvorie (za 40 centov ;)

hrad Čabraď (vľavo sýpka)

Pokračovali sme teda ďalej - okolo kláštora v Bzovíku k hradu Čabraď. To je "pravý" stredoveký hrad - dá sa k nemu dostať len po divokej starej hradskej ceste, popri riečke Likavka - zaujímavé, že k hradu idete stále akoby dolu kopcom ;) V podhradí, za mostom, nad lúkou s pár chatami, ešte stojí starý barokový kostol, ktorý slúžil obyvateľom bývalého majera. Na hrad sa ide po krátkom stupáku na kopec cez mostík a pár brán. Musel byť ohromný, lebo aj dnešné rozvaliny pôsobia mohutne. Hrad mal neobvyklý osud - dobyvační Turci ho nepokorili, ale až v 18.storočí ho dal podpáliť sám majiteľ - Ondrej Koháry, ktorý predtým všetky cennosti previezol do kaštieľa vo Sv. Antone. No opravujú ho už dobrovoľníci. Ak si tu chcete urobiť malý piknik, vyjdite až na horné nádvorie, kde nájdete okrem výhľadu aj drevené posedenie pod stromom :)

kamenné obydlia v Brhlovciach

Cestou na Levice sme sa ešte zastavili v obci Brhlovce pri kamenných obydliach, ktoré v 19.storočí ľudia vykopali do tufovej skaly a poskytovali prístrešie im aj hospodárskym zvieratám. Ide vlastne o pár domcov ľudovej architektúry v jednej uličke, s číslami okolo 142 - hneď za zákrutou (parkovisko pri bufete). Pozor - treba sa trafiť do otváracích hodín, lebo pani už od trištvrte na štyri frfľala, že je otvorené len do 16.-tej...ale napokon vpustila aj českých turistov na bicykloch, ktorí sa ukázali až o 15.50 ;)

rotunda v Bíni

Štvrtý deň sme začínali v mojom rodnom okrese a cestou sme križovali Levický a Komárňanský okres... Rotundu v obci Bíňa nám na požiadanie (vopred dohodnuté telefonicky) otvoril ochotný miestny farár. V kruhovitej vybielenej stavbe je zvláštna atmosféra. Fragmenty starej fresky. Dvanásť vnútorných výklenkov (patrónmi je 12 apoštolov) vraj slúžilo spevákom, keďže v stavbe je výborná akustika. Prvé zmienky o rotunde sú z r.1200, ale vraj má pôvod ešte vo veľkomoravskom období, kedy toto územie malo veľký význam (sme sa dozvedeli v Mikulčiaciach na Morave) a bolo aj opevnené valmi.

Cez krásne nížiny podunajska a slnkom zaliate dediny s vinicami sme sa dostali až do Komárna. Centrum mesta je pekné, no to slávne Námestie Európy sme chvíľu hľadali...ide sa naň popod bránu mestského domu. Názov dostalo podľa štýlu budov, ktoré ho lemujú - každá je iná. Vraj podľa európskych krajín...no neviem. Je to však pekné, pestré námestíčko s fontánou, butikmi, kaviarničkami a samozrejme suvenírmi. Ozvláštnené je kovovými plastikami dejateľov na stĺpoch...

Námestie Európy v Komárne

Do protitureckej pevnosti v Komárne sú cez deň len tri vstupy (zvlášť pre slovenskú a maďarskú skupinu), my sme stihli ten o 14.hod. Stará pevnosť bola postavená na sútoku rieky Váh a Dunaj, ako obrana pred tureckými vpádmi v 16.storočí. Novú pevnosť doplnili kvôli ofenzíve Osmanskej ríše v 17.storočí. Poslednými obyvateľmi pevnosti však bolo asi 8000 vojakov sovietskej armády, ktorí odtiaľ odišli len pred nedávnom a zanechali pevnosť zničenú, dostrieľanú, zanesenú odpadom, rozbitú... Hodinová prechádzka klembovými miestnosťami, veľkými nádvoriami (tzv. "buzerplacmi") zarastenými burinou a trávou, tmavými chodbami a múrmi, čo si už dačo pamätajú pôsobila na mňa trochu hororovo. No pred takou mohutnou obrannou stavbou musí mať rešpekt každý. Mestu bude asi dlho trvať, kým celý areál preskúma a dá ako-tak do poriadku. Inak natáčal sa tu film Nedodržaný sľub.

jedno krídlo pevnosti v Komárne

Večer sme zakotvili v čárde pri ramene Váhu a užili si perfektne pripravené rybacie jedlá a pivko ;)

V posledný deň našej dovolenky sme ešte navštívili vodný mlyn v Kolárove na mŕtvom ramene Malého Dunaja. Je to vlastne replika, možno trošku zväčšená, vyrobená v komárňanských lodeniciach, ale podľa pôvodných vzorov. Tu sme sa, okrem iného, dozvedeli aj to, prečo sa hovorí "čo máš za lubom?" - podľa zariadenia na mletie múky, keď si za "lubu" mlynári ulievali viac múky...;) K mlynu vedie unikátny drevený most, okrášlený červenými muškátmi. Atmosféra tu bola pohodová..aj keď nájsť toto miesto neuľahčujú žiadne tabule, ani smerovky.

vodný mlyn Kolárovo

Naša posledná návšteva cestou domov na Myjavu patrila nedávno otvorenému Múzeu Holokaustu v Seredi. Nie je to miesto pre slabšie povahy...prehliadka po barakoch je plná dokumentov o dobe II.svetovej vojny a postoju k židovskej obci na Slovensku. V Seredi bol zriadený koncentračný tábor a sú tu artefakty aj z tábora v Sobibore. Naše putovanie po obranných stavbách na Slovensku sme zakončili na mieste, ktoré je dokladom toho, že nie vždy sme sa ubrániť dokázali...

Napokon môžeme povedať, že na Slovensku stále máme mnoho krásnych miest, ktoré sa oplatí objavovať. V období, kedy vznikali obranné hrady a pevnosti ohromných rozmerov, s neuveriteľným úsilím a ľudskou námahou a umom, to určite ľudia nemali ľahké. Len škoda, že u nás pokrivkáva označenie pre turistov a návštevníkov neznalých miestnych pomerov. Chcelo by to viac invencie a informácií! Na našej trase sme prešli vyše 800 km, ubytovanie sme mali príjemné, na služby ani jedlo sa nemôžeme sťažovať, čo nás teší. Odporúčame aj vám navštíviť tieto pamiatky :)

VLada a Jojo

JOB (alebo O povolaní II.)

Začala som pracovať na mieste, kam musím dochádzať trochu dlhšie, no čas strávený vo vlaku využívam na čítanie. Tak som sa konečne dostala k tomu a prečítala si knižku od Roberta T. Kiyosakiho "Bohatý otec - chudobný otec", čo mnohí pokladajú za najlepšiu motivačnú knižku moderných čias. Áno, je to len začiatok a akýsi základ, no aj táto malá knižka obsahuje veľmi veľa dobrých myšlienok. Niektoré mi utkveli v pamäti viac ako iné, najmä preto, že mi zmenili pohľad na svet, alebo mi potvrdili to, čo som už dávnejšie tušila. A cítim potrebu sa o to podeliť.

Slovo "JOB" po anglicky znamená "práca", ale okrem toho som sa dozvedela, že vraj to slovo vzniklo spojením troch slov "Just Over Broke" - teda označuje človeka, ktorý je len kúsok nad biedou (resp. pádom, krachom). A musím uznať, že je to veľmi blízko skutočnosti - teda realite najmä na Slovensku, kde ľudia zarábajú práve len toľko, aby ako-tak utiahli každodennú prevádzku svojej domácnosti, rodiny. Aby si mohli dovoliť plus - mínus priemerné bývanie, s priemerným vybavením, priemernú stravu, nejakú tú dopravu - vrámci možností, priemerné oblečenie, priemerné voľnočasové vyžitie... Hovorím najmä o strednej vrstve, aj keď viem, že sú u nás aj ľudia žijúci v horších, ale aj v lepších podmienkach. Spomeňte si na štrajky učiteľov, zdravotných sestier, taxikárov, či iných skupín zamestnancov z ostatnej doby. Pre vládu krajiny by to mal byť signál, že títo ľudia už dosiahli hornú hranicu únosnosti priemerného príjmu svojho "jobu". Ich príjem už zrejme nepokrýva ani to najnutnejšie, čo potrebujú k "prevádzke" svojich životov. Píšem to zámerne takto cynicky, aby si aj ostatní uvedomili, ako vlastne žijeme. Od pondelka do piatku chodíme do roboty, kde si odkrútime svoje "od -do" a tešíme sa na víkend. V sobotu dopoludnia ideme na väčší nákup, aby sme si nazhromaždili nejaké zásoby a mali čo jesť a čím si utierať zadky aspoň do ďalšieho víkendu. Urobíme potrebnú údržbu - upratujeme si byty, operieme odevy, navaríme nedeľný obed, medzitým si možno zájdeme za kultúrou, športom, alebo priateľmi a zasa je nedeľa večer...a celý kolotoč začína odznova. Sme schopní takto stráviť celý život! Niekoľko desaťročí, samozrejme s malými obmenami, či výnimočnými udalosťami... V podstate to pripomína hlavnú myšlienku filmu Matrix - zjednodušene sú všetci ľudia iba nulami, alebo jednotkami - prostými "batériami", ktoré poháňajú systém a živia ho. Aký systém?

Ak chcete, vezmite si do ruky svoju výplatnú pásku a rátajte - akú máte na papieri uvedenú "cenu práce"? A koľko dostávate v čistom, na ruku? Koľko z vašej hrubej mzdy ide okamžite - bez toho, aby ste tie peniaze kedykoľvek videli - do štátu? Na sociálne poistenie v nezamestnanosti, dôchodkové poistenie, zdravotné poistenie, daň..? Prakticky polovicu vášho príjmu okamžite zhltne štát. Preto sa hovorí, že asi pol roka pracujeme iba pre tento štát a začiatkom júna nás na to upozorňujú médiá, že "odteraz už pracujeme pre seba". Štát tieto príjmy používa na rôzne účely a ich prerozdeľovanie je už výlučne na vláde. PRETO je také dôležité, kto v takejto vláde rozhoduje o použití vašich peňazí!

Bola by som veľmi šťastná a pracovala s radosťou, ak by som vedela (t.j. bola informovaná) a mala ešte aj dobrý pocit z toho, že polovica môjho príjmu ide... (alebo inak povedané, že pol roka pracujem pre...) to, aby v tomto štáte pre mňa a pre ostatných ľudí školy vychovávali šikovné deti, zdravotníctvo poskytovalo dobré služby, aby mi polícia pomáhala a chránila ma, aby súdy pracovali rýchlo a spravodlivo, aby náš štát chránili v prípade ohrozenia pripravení vojaci, aby sa polia využívali na pestovanie zdravých plodín, aby som si mohla kúpiť kvalitné a bezpečné potraviny, aby sa v obciach a medzi mestami budovali nové a kvalitné cesty, aby som sa mohla spoľahnúť na odborníkov a zručných remeselníkov, aby naši diplomati a politici prejavovali úctu občanom a zabezpečovali všetko pre ich spokojnosť - skrátka aby fungovalo všetko tak, ako má. Máte pocit, že to tak u nás je?

"Zlyhanie odzbrojuje slabochov, zlyhanie inšpiruje víťazov" povedal Robert T. Kiyosaki.  

Pochopila som ešte jednu vec, a to, že chudobní otcovia nemajú predpoklady na to, aby vychovali bohatých synov. Na to, aby mal človek šancu stať sa bohatým, musí mať aspoň základ ekonomických vedomostí, vyznať sa v účtovníctve, mať rozhľad na trhoch a hlavne dokázať si urobiť vlastnú bilančnú súvahu a výkaz o hospodárení. Tak ako to malého Roberta Kiyosakiho učil jeho bohatý otec. No toto sa, žiaľ, v našich školách (základných, či stredných) deti nenaučia. (skúste sa však prihlásiť na jeho stránke www.richdad.com a zahrať si hru Cashflow - pozor, v angličtine!).

Slovenský národ nebol nikdy bohatý, ak sa to takto zjednodušene dá povedať. Ale nedá sa zasa povedať, že by krajina bola chudobná. Mali sme meď, striebro aj zlato. Aj iné rudy a nerastné bohatstvo ukryté pod zemou. Husté zdravé lesy plné zveri. Mnohé pramene čerstvej i minerálnej vody. Nesmierne krásnu a diverzifikovanú krajinu. A nielen hmotné bohatstvo, ale aj šikovných ľudí, remeselníkov, umelcov, staviteľov, vynálezcov... A krásny ľud, vyzdobený v krojoch, umný, spevavý a láskavý. Čo nám z tohto, bohom darovaného bohatstva zostalo dnes?

Občas sa niekto vysloví na adresu Slovákov, že je to národ "podrobených", ktorý si nezaslúži prežiť (napr. Hitler počas II. svetovej vojny). Nikto nás nikdy neučil, ako byť bohatými. A málokto nás učil ako byť hrdými. Väčšinou sú Slováci využívaní ako tie "baterky" do matrix-hry niekoho bohatého. Či už sú to automobilky zahraničných investorov, alebo americké železiarne v Košiciach apod. Naozaj si nezaslúžime nič lepšie? Naozaj nemáme na to byť úspešným, bohatým a hrdým národom? Komu to takto vyhovuje?

Ak by som mala tú moc ovplyvniť obsah vzdelávania detí na Slovensku, zaradila by som do hlavných predmetov (určite primeranou formou) ekonomické vzdelanie, ale tiež rozšírila "občiansku výchovu" o informácie o riadení štátu, o možnostiach občana dosiahnuť spravodlivosť, uplatniť svoje občianske práva a možnostiach aktívnejšieho ovplyvňovania smerovania štátu. Ako sa ukazuje, nechávať všetko na raz zvolených politikoch a dávať im do rúk úplnú dôveru nie je práve najmúdrejšie.

Nechcem politizovať pred voľbami, ale verím, že raz tento národ pochopí svoju silu a uvedomí si svoju hrdosť.

Nechcela som tu opakovať myšlienky dnes už bohatého Roberta T. Kiyoakiho (tie si radšej prečítajte v originále), ale znovu ma to inšpirovalo k tomu, aby som sa zamyslela nad tým, kto som, čo robím, čo chcem a ako to môžem dosiahnuť. Zamyslite sa nad tým i vy, prosím.

Prajem všetkým veľa sily!

V Poriadí, 20.februára 2016.

O povolaní

Spomínam si, že ako žiaci základnej školy sme vyplňovali dotazník, čím chceme byť, teda čo chceme v dospelosti robiť. A pokiaľ ma pamäť neklame, vždy som napísala: "chcem byť ilustrátorka detských kníh". Milovala som knihy a ešte radšej som kreslila! ("Aký veľký muž som bol, keď som bol ešte malý chlapec!" povedal Karl Ludwig Börne, nemecký novinár a spisovateľ a ja s ním súhlasím). No dospelí ma odradili, že to nie je žiadne povolanie, ktoré by ma uživilo. Tak som sa vzdala svojich snov. A vyštudovala som školu, kam ma poslali rodičia.

Pracovala som potom v rôznych pozíciách, v rôznych inštitúciách, plus-mínus v oblasti, ktorú som vyštudovala, aj keď nie priamo v tom odbore. Usilovala som sa uživiť, zarobiť dosť na bývanie, stravu, cestovanie, zábavu a iné potreby. Pomaly som prestávala aj kresliť a písala som iba to, čo bolo treba v práci. No neustále som hľadala, čo by ma uspokojilo, naplnilo - hľadala som vo všetkom svoje povolanie. To, prečo som prišla na tento svet a čo tu chcem vykonať dobré a zapamätateľné.

Dnes som sa zrazu ocitla v polohe nezamestnaného. Ale áno, išla som za svojim snom...snívala som o krásnej krajine, kde sa pestujú plodiny a chovajú zvieratá v súlade s prírodou. Kde sa vyrábajú kvalitné zdravé potraviny a vnímala som to ako svoje poslanie - šíriť tento sen ďalej, aby boli všetci ľudia zdraví a šťastní. Presťahovala som sa preto z mesta 100 km na vidiek. No niečo sa stalo na ceste do neba ("Something happened on the way to heaven", spieva Phill Collins). Niekto zistil, že sa na tom dá dobre zarábať a chce si z toho urobiť svoj biznis. A moja filozofia sa mu nepáčila. C´est la vie...

Aj táto poloha "bez práce" mi však priniesla mnoho nových skúseností a poučení. Napríklad som nevedela, že aj bez práce môžem dostávať pomerne slušnú sumu (nečudujem sa už mnohým tým, ktorí zostávajú nezamestnaní a čerpajú výhody, ktoré poskytuje štát). Netušila som, že sa dá vybaviť 100% preplatenie vzdelávacieho kurzu - tzv. Repas. Je tiež dobré vedieť, že sa dá požiadať o podporu na podnikanie (živnosť), aj keď podmienky sú dosť pribrzdené... No po troch mesiacoch, čo som už doma zisťujem aj skutočné nevýhody takéhoto stavu (ak teda neberiem do úvahy znížený príjem). Pre mňa je nepríjemnou realitou, že je človek sám, uzavretý medzi štyrmi múrmi domova, že mu chýba obyčajný každodenný ľudský kontakt. Teda aspoň ja to tak cítim.

Práca snov - je to prienik tohto: Veci, ktoré radi robíte + veci, v ktorých ste dobrý + veci, za ktorých vykonanie vám niekto zaplatí

A tak som zasa na začiatku. Premýšľam, čo je mojim povolaním. Čím by som mohla byť užitočná na tomto svete? Stále rada píšem, zvládla by som aj kreslenie. Ovládam angličtinu na strednej úrovni. Precestovala som svet. Poznám pár významných ľudí. Spolupracovala som na rôznych projektoch. Viem prednášať, učiť. Zorganizovala som pár konferencií aj študijných ciest. Viem, ako to funguje v európskych inštitúciách v Bruseli. Viem hovoriť na mikrofón. Rada komunikujem s ľuďmi. Dokážem aj predávať, robiť marketing. Spravujem pár webstránok. Nemám problém s obchodným jednaním. Ale čo z toho tu viem teraz využiť? V tomto regióne si skôr nájde prácu človek s nižším vzdelaním, manuálne zručný, alebo technicky zameraný, prípadne kuchár alebo čašník. A začať robiť na živnosť v tomto štáte je skôr ekonomická samovražda, mám dojem.

Ak sa Vám podarilo nájsť si prácu, ktorú robíte radi a ktorá Vás aj uživí, tak ste v živote vyhrali. Priala by som si mať o pár rokov menej, o trochu viac síl a zdravia a hlavne elánu, aby som dokázala začať robiť to, v čom som dobrá a čo robím rada. Smola, už nevyštudujem taký smer, po ktorom som túžila ako dieťa. No možno to aj tak skúsim...

A propós - ak chcete poznať jeden krásny príklad, že sa to dá a že to aj u nás môže fungovať - pozrite si stránku Jeminé (akože Jem iné) - kde dve kočky dokázali, že najpodstatnejšie je "DO WHAT YOU LOVE - LOVE WHAT YOU DO" (rob to, čo miluješ a miluj to, čo robíš). Aj týmto ich pozdravujem a prajem im všetko dobré!

V Poriadí, január 2016.