O povolaní

Spomínam si, že ako žiaci základnej školy sme vyplňovali dotazník, čím chceme byť, teda čo chceme v dospelosti robiť. A pokiaľ ma pamäť neklame, vždy som napísala: "chcem byť ilustrátorka detských kníh". Milovala som knihy a ešte radšej som kreslila! ("Aký veľký muž som bol, keď som bol ešte malý chlapec!" povedal Karl Ludwig Börne, nemecký novinár a spisovateľ a ja s ním súhlasím). No dospelí ma odradili, že to nie je žiadne povolanie, ktoré by ma uživilo. Tak som sa vzdala svojich snov. A vyštudovala som školu, kam ma poslali rodičia.

Pracovala som potom v rôznych pozíciách, v rôznych inštitúciách, plus-mínus v oblasti, ktorú som vyštudovala, aj keď nie priamo v tom odbore. Usilovala som sa uživiť, zarobiť dosť na bývanie, stravu, cestovanie, zábavu a iné potreby. Pomaly som prestávala aj kresliť a písala som iba to, čo bolo treba v práci. No neustále som hľadala, čo by ma uspokojilo, naplnilo - hľadala som vo všetkom svoje povolanie. To, prečo som prišla na tento svet a čo tu chcem vykonať dobré a zapamätateľné.

Dnes som sa zrazu ocitla v polohe nezamestnaného. Ale áno, išla som za svojim snom...snívala som o krásnej krajine, kde sa pestujú plodiny a chovajú zvieratá v súlade s prírodou. Kde sa vyrábajú kvalitné zdravé potraviny a vnímala som to ako svoje poslanie - šíriť tento sen ďalej, aby boli všetci ľudia zdraví a šťastní. Presťahovala som sa preto z mesta 100 km na vidiek. No niečo sa stalo na ceste do neba ("Something happened on the way to heaven", spieva Phill Collins). Niekto zistil, že sa na tom dá dobre zarábať a chce si z toho urobiť svoj biznis. A moja filozofia sa mu nepáčila. C´est la vie...

Aj táto poloha "bez práce" mi však priniesla mnoho nových skúseností a poučení. Napríklad som nevedela, že aj bez práce môžem dostávať pomerne slušnú sumu (nečudujem sa už mnohým tým, ktorí zostávajú nezamestnaní a čerpajú výhody, ktoré poskytuje štát). Netušila som, že sa dá vybaviť 100% preplatenie vzdelávacieho kurzu - tzv. Repas. Je tiež dobré vedieť, že sa dá požiadať o podporu na podnikanie (živnosť), aj keď podmienky sú dosť pribrzdené... No po troch mesiacoch, čo som už doma zisťujem aj skutočné nevýhody takéhoto stavu (ak teda neberiem do úvahy znížený príjem). Pre mňa je nepríjemnou realitou, že je človek sám, uzavretý medzi štyrmi múrmi domova, že mu chýba obyčajný každodenný ľudský kontakt. Teda aspoň ja to tak cítim.

Práca snov - je to prienik tohto: Veci, ktoré radi robíte + veci, v ktorých ste dobrý + veci, za ktorých vykonanie vám niekto zaplatí

A tak som zasa na začiatku. Premýšľam, čo je mojim povolaním. Čím by som mohla byť užitočná na tomto svete? Stále rada píšem, zvládla by som aj kreslenie. Ovládam angličtinu na strednej úrovni. Precestovala som svet. Poznám pár významných ľudí. Spolupracovala som na rôznych projektoch. Viem prednášať, učiť. Zorganizovala som pár konferencií aj študijných ciest. Viem, ako to funguje v európskych inštitúciách v Bruseli. Viem hovoriť na mikrofón. Rada komunikujem s ľuďmi. Dokážem aj predávať, robiť marketing. Spravujem pár webstránok. Nemám problém s obchodným jednaním. Ale čo z toho tu viem teraz využiť? V tomto regióne si skôr nájde prácu človek s nižším vzdelaním, manuálne zručný, alebo technicky zameraný, prípadne kuchár alebo čašník. A začať robiť na živnosť v tomto štáte je skôr ekonomická samovražda, mám dojem.

Ak sa Vám podarilo nájsť si prácu, ktorú robíte radi a ktorá Vás aj uživí, tak ste v živote vyhrali. Priala by som si mať o pár rokov menej, o trochu viac síl a zdravia a hlavne elánu, aby som dokázala začať robiť to, v čom som dobrá a čo robím rada. Smola, už nevyštudujem taký smer, po ktorom som túžila ako dieťa. No možno to aj tak skúsim...

A propós - ak chcete poznať jeden krásny príklad, že sa to dá a že to aj u nás môže fungovať - pozrite si stránku Jeminé (akože Jem iné) - kde dve kočky dokázali, že najpodstatnejšie je "DO WHAT YOU LOVE - LOVE WHAT YOU DO" (rob to, čo miluješ a miluj to, čo robíš). Aj týmto ich pozdravujem a prajem im všetko dobré!

V Poriadí, január 2016.