Začala som pracovať na mieste, kam musím dochádzať trochu dlhšie, no čas strávený vo vlaku využívam na čítanie. Tak som sa konečne dostala k tomu a prečítala si knižku od Roberta T. Kiyosakiho "Bohatý otec - chudobný otec", čo mnohí pokladajú za najlepšiu motivačnú knižku moderných čias. Áno, je to len začiatok a akýsi základ, no aj táto malá knižka obsahuje veľmi veľa dobrých myšlienok. Niektoré mi utkveli v pamäti viac ako iné, najmä preto, že mi zmenili pohľad na svet, alebo mi potvrdili to, čo som už dávnejšie tušila. A cítim potrebu sa o to podeliť.
Slovo "JOB" po anglicky znamená "práca", ale okrem toho som sa dozvedela, že vraj to slovo vzniklo spojením troch slov "Just Over Broke" - teda označuje človeka, ktorý je len kúsok nad biedou (resp. pádom, krachom). A musím uznať, že je to veľmi blízko skutočnosti - teda realite najmä na Slovensku, kde ľudia zarábajú práve len toľko, aby ako-tak utiahli každodennú prevádzku svojej domácnosti, rodiny. Aby si mohli dovoliť plus - mínus priemerné bývanie, s priemerným vybavením, priemernú stravu, nejakú tú dopravu - vrámci možností, priemerné oblečenie, priemerné voľnočasové vyžitie... Hovorím najmä o strednej vrstve, aj keď viem, že sú u nás aj ľudia žijúci v horších, ale aj v lepších podmienkach. Spomeňte si na štrajky učiteľov, zdravotných sestier, taxikárov, či iných skupín zamestnancov z ostatnej doby. Pre vládu krajiny by to mal byť signál, že títo ľudia už dosiahli hornú hranicu únosnosti priemerného príjmu svojho "jobu". Ich príjem už zrejme nepokrýva ani to najnutnejšie, čo potrebujú k "prevádzke" svojich životov. Píšem to zámerne takto cynicky, aby si aj ostatní uvedomili, ako vlastne žijeme. Od pondelka do piatku chodíme do roboty, kde si odkrútime svoje "od -do" a tešíme sa na víkend. V sobotu dopoludnia ideme na väčší nákup, aby sme si nazhromaždili nejaké zásoby a mali čo jesť a čím si utierať zadky aspoň do ďalšieho víkendu. Urobíme potrebnú údržbu - upratujeme si byty, operieme odevy, navaríme nedeľný obed, medzitým si možno zájdeme za kultúrou, športom, alebo priateľmi a zasa je nedeľa večer...a celý kolotoč začína odznova. Sme schopní takto stráviť celý život! Niekoľko desaťročí, samozrejme s malými obmenami, či výnimočnými udalosťami... V podstate to pripomína hlavnú myšlienku filmu Matrix - zjednodušene sú všetci ľudia iba nulami, alebo jednotkami - prostými "batériami", ktoré poháňajú systém a živia ho. Aký systém?
Ak chcete, vezmite si do ruky svoju výplatnú pásku a rátajte - akú máte na papieri uvedenú "cenu práce"? A koľko dostávate v čistom, na ruku? Koľko z vašej hrubej mzdy ide okamžite - bez toho, aby ste tie peniaze kedykoľvek videli - do štátu? Na sociálne poistenie v nezamestnanosti, dôchodkové poistenie, zdravotné poistenie, daň..? Prakticky polovicu vášho príjmu okamžite zhltne štát. Preto sa hovorí, že asi pol roka pracujeme iba pre tento štát a začiatkom júna nás na to upozorňujú médiá, že "odteraz už pracujeme pre seba". Štát tieto príjmy používa na rôzne účely a ich prerozdeľovanie je už výlučne na vláde. PRETO je také dôležité, kto v takejto vláde rozhoduje o použití vašich peňazí!
Bola by som veľmi šťastná a pracovala s radosťou, ak by som vedela (t.j. bola informovaná) a mala ešte aj dobrý pocit z toho, že polovica môjho príjmu ide... (alebo inak povedané, že pol roka pracujem pre...) to, aby v tomto štáte pre mňa a pre ostatných ľudí školy vychovávali šikovné deti, zdravotníctvo poskytovalo dobré služby, aby mi polícia pomáhala a chránila ma, aby súdy pracovali rýchlo a spravodlivo, aby náš štát chránili v prípade ohrozenia pripravení vojaci, aby sa polia využívali na pestovanie zdravých plodín, aby som si mohla kúpiť kvalitné a bezpečné potraviny, aby sa v obciach a medzi mestami budovali nové a kvalitné cesty, aby som sa mohla spoľahnúť na odborníkov a zručných remeselníkov, aby naši diplomati a politici prejavovali úctu občanom a zabezpečovali všetko pre ich spokojnosť - skrátka aby fungovalo všetko tak, ako má. Máte pocit, že to tak u nás je?
 |
| "Zlyhanie odzbrojuje slabochov, zlyhanie inšpiruje víťazov" povedal Robert T. Kiyosaki. |
Pochopila som ešte jednu vec, a to, že chudobní otcovia nemajú predpoklady na to, aby vychovali bohatých synov. Na to, aby mal človek šancu stať sa bohatým, musí mať aspoň základ ekonomických vedomostí, vyznať sa v účtovníctve, mať rozhľad na trhoch a hlavne dokázať si urobiť vlastnú bilančnú súvahu a výkaz o hospodárení. Tak ako to malého Roberta Kiyosakiho učil jeho bohatý otec. No toto sa, žiaľ, v našich školách (základných, či stredných) deti nenaučia. (skúste sa však prihlásiť na jeho stránke www.richdad.com a zahrať si hru Cashflow - pozor, v angličtine!).
Slovenský národ nebol nikdy bohatý, ak sa to takto zjednodušene dá povedať. Ale nedá sa zasa povedať, že by krajina bola chudobná. Mali sme meď, striebro aj zlato. Aj iné rudy a nerastné bohatstvo ukryté pod zemou. Husté zdravé lesy plné zveri. Mnohé pramene čerstvej i minerálnej vody. Nesmierne krásnu a diverzifikovanú krajinu. A nielen hmotné bohatstvo, ale aj šikovných ľudí, remeselníkov, umelcov, staviteľov, vynálezcov... A krásny ľud, vyzdobený v krojoch, umný, spevavý a láskavý. Čo nám z tohto, bohom darovaného bohatstva zostalo dnes?
Občas sa niekto vysloví na adresu Slovákov, že je to národ "podrobených", ktorý si nezaslúži prežiť (napr. Hitler počas II. svetovej vojny). Nikto nás nikdy neučil, ako byť bohatými. A málokto nás učil ako byť hrdými. Väčšinou sú Slováci využívaní ako tie "baterky" do matrix-hry niekoho bohatého. Či už sú to automobilky zahraničných investorov, alebo americké železiarne v Košiciach apod. Naozaj si nezaslúžime nič lepšie? Naozaj nemáme na to byť úspešným, bohatým a hrdým národom? Komu to takto vyhovuje?
Ak by som mala tú moc ovplyvniť obsah vzdelávania detí na Slovensku, zaradila by som do hlavných predmetov (určite primeranou formou) ekonomické vzdelanie, ale tiež rozšírila "občiansku výchovu" o informácie o riadení štátu, o možnostiach občana dosiahnuť spravodlivosť, uplatniť svoje občianske práva a možnostiach aktívnejšieho ovplyvňovania smerovania štátu. Ako sa ukazuje, nechávať všetko na raz zvolených politikoch a dávať im do rúk úplnú dôveru nie je práve najmúdrejšie.
Nechcem politizovať pred voľbami, ale verím, že raz tento národ pochopí svoju silu a uvedomí si svoju hrdosť.
Nechcela som tu opakovať myšlienky dnes už bohatého Roberta T. Kiyoakiho (tie si radšej prečítajte v originále), ale znovu ma to inšpirovalo k tomu, aby som sa zamyslela nad tým, kto som, čo robím, čo chcem a ako to môžem dosiahnuť. Zamyslite sa nad tým i vy, prosím.
Prajem všetkým veľa sily!
V Poriadí, 20.februára 2016.
