Prečo musel zomrieť mladý farmár Štefan?

9.augusta 2019 bola horúca letná sobota. Mladý farmár Štefan vozil autom celý deň seno a uskladňoval ho na zimu do starej stodoly na svahu, kde sa v tieni starých jabloní pásli ovečky, sliepky a perličky. Dva kone mali výbeh na lúke za stodolou, ktorá bola zároveň ich prístreškom. Na malom dvore pri ceste pribudla ku kurníku, zajačníku, ovčínu a psej búde ďalšia drevená stavba. Štefan postupne rozširoval ubikácie pre svoje milované domáce zvieratká, v jednom prírodnom štýle - celé z dreva. Poniže, nad potokom si včelár chodil kontrolovať niekoľko desiatok včelích úľov. Veď v starom extenzívnom jabloňovom biosade bolo čo opeľovať!

Kobylka sa podvečer vracala k starej stodole

Len nedávno si Štefan prikúpil časť staršieho domu, ktorý teraz postupne rekonštruoval a vysekával z objatia šípok a prerastených stromov a kriakov. Plánoval tu vybudovať malú turistickú zastávku nielen pre pocestných, či cyklistov, ktorí radi podnikajú túry do tunajších lesov Bielych Karpát. Ponúkal by tu, okrem osviežujúceho tieňa a upokojujúceho výhľadu, aj nejaké vlastné farmárske výrobky a občerstvenie. Už mal v ponuke celkom chutný ovčí a kozí syr, baranie klobásky, či mamin slivkový lekvár. Možno by časom poskytol malú chatku na prípadné prenocovanie.

Najmä zjari bolo na farme živo a voňavo

On sám zatiaľ býval na Myjave v byte, no prakticky tam chodil iba prespať. Väčšinu času trávil tu, na myjavských kopaniciach, v Jastrabinci na svojej farme. Robil to už zopár rokov, aj keď stále hovoril, že len skúša. No aj keď vyštudoval elektrotechniku, vždy ho to lákalo k zvieratám a chcel, možno najviac sám sebe dokázať, že to zvládne. Aj keď to niekedy bolo náročné a všetko sa učil za pochodu, našiel v okolí pár dobrosrdečných ľudí, ktorí mu pomohli. No aj keď tu bol tak trochu pánu Bohu za chrbtom - ako sa hovorí - nikdy nebol sám. Psíky, koníky, všetky zvieratká, o ktoré sa s láskou staral, mu robili spoločnosť celý deň.

Vždy rád privítal na svojej farme malé návštevy, aj keď ho to zdržalo na chvíľu od práce. Sprevádzal rodinky s deťmi okolo zvieratiek, ktoré sa dali pohladkať. Porozprával sa a rozpovedal im ich príbehy. Ak mal, ponúkol niečo dobré pod zub. Občas prišiel k nám na čierny čaj alebo palacinky s domácim jahodovým džemom, ktoré zbožňoval. Keď som potrebovala, pomohol. Napríklad keď nám priviezli sedačku do bytu a on ju so šoférom vyniesol do nášho domu. Inokedy som mu urobila službu ja a prebrala balík, ktorý mu sem priviezol kuriér. A občas sme si len tak na dvore "pokecali". Skrátka, bol to príjemný a milý sused.

O Štefanovu prácu sa zaujímal aj redaktor Slovenského rozhlasu - RTVS. 

Bol. Bohužiaľ, už nie je.

Pred rokom, v sobotu 9.augusta večer ho iný sused pripravil násilne o život. Hoci slabší, starší, ale so zlým úmyslom ho podlo napadol. Keď ho Štefan išiel sám upozorniť, aby stíšil hlasnú hudbu, ktorá sa z dôchodcovho domu niesla celou dolinou a plašila Štefanove ovce, zákerne zozadu ho železnou tyčou udrel do hlavy. Štefan, hoci silný, mladý muž, spadol na zem polomŕtvy. No to násilníkovi nestačilo. Štefana nenechal ležať pred vlastnou bránou. Uviazal mu nohy a povraz uchytil o zadnú časť svojho auta. Po lesnej, štrkovej ceste ho vliekol za autom zopár kilometrov, kým ho neodhodil v lese do mokrade pri ceste. Toto by neprežil nikto...

Zbytočná bola už snaha dievčaťa, ktoré v ten deň Štefanovi pomáhalo so senami. Bežala po ceste v tmavnúcom lese k najbližšej pomoci – k nám. Bolo pred deviatou hodinou večernou, keď sme volali sanitku a políciu cez stodvanástku. No dievčina v šoku nám nevedela ani presne a súvisle povedať, čo sa stalo, kto je zranený. Stále iba opakovala „on tam leží v krvi“. To ešte Štefan ležal pred susedovou bránou, kde ho našla, keď sa dlhšie nevracal na farmu. Môj muž bežal s ňou nazad, nevediac, do čoho ide. Vzal si iba baterku na svietenie. No keď dobehli na miesto, už bolo neskoro a desivé okamihy pred očami mladého dievčaťa zanechali v jej duši traumu na celý život, keď auto mizlo v tme lesa. Aj môj muž bol otrasený.

Ďalšie okamihy už preblikávajú v pamäti ako spomienky na zlý hororový film. Prišli dve sanitky, potom policajti, neskôr aj kukláči. Spacifikovali vraha, ktorý sa podnapitý vrátil autom domov, akoby sa nič nestalo. Trvalo, kým našli bezduché telo Štefana, no pomôcť mu už nedokázali. S dievčaťom a jej psom sme sa medzitým skrývali v našom dome. Snažila som sa jej pomôcť, ako som v tej chvíli mohla. No nevedela sa spamätať zo šoku a stále kvílila o tom, čo práve videla.

Štefan odišiel....a s ním aj život na farme...

Stále, ani po roku, sa nám nechce veriť, že sa to naozaj stalo. Rozsudok na súde v Trenčíne pre vraha znel na 22 rokov odňatia slobody. Prakticky to znamená pre neho doživotie... No život mladému, šikovnému človeku, plnému života, snov a plánov, to nevráti. Bohužiaľ.

Štefan nám tu chýba. Farma osirela, stíchla. Postupne odviezli všetky zvieratká a pozemky zarastajú burinou. Iba drevené domčeky vidno od cesty a pod stromami oplôtky. Stará stodola, ktorú Štefan otvára jednu zimu ako pokladnicu, plnú dreveného náradia pôvodných gazdov, zíva prázdnotou. A starý dom s novými okenicami a ozdobným číslom domu, na ktorom spieva kohút...

Toto je spomienka na mladého farmára, ktorý si aspoň na krátku chvíľu splnil svoje sny a žil v lone karpatskej prírody, so svojimi zvieratkami a priateľmi. Na mieste, kde našli jeho telo vznikol malý pamätníček s kvetmi a sviečkami. A touto básničkou anonyma. Prečo musel zomrieť? To asi nikto nikdy nepochopí...

Česť jeho pamiatke! 

Lada Debnárová, Poriadie – Jastrabinec. 10.8.2020.