Má u nás história budúcnosť?

 Nitra bola vždy centrom a symbolom poľnohospodárstva na Slovensku. Nitriansky kraj patril historicky k najúrodnejším oblastiam Slovenska. Sídli tu Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, Slovenská poľnohospodárska knižnica pri SPU v Nitre, Stredná odborná škola potravinárska, Agrokomplex NÁRODNÉ VÝSTAVISKO, š.p., či Agroinštitút Nitra, š.p.

No zabudli sme na jednu inštitúciu. Je to Slovenské poľnohospodárske múzeum v Nitre (SPM). Ako sa dozvieme z jeho stránky, založené bolo už v roku 1922 v Bratislave, v roku 1960 bolo presťahované do Nitry a od roku 1978 patrí pod správu NÁRODNÉHO VÝSTAVISKA agrokomplex, š.p. To, ako je všeobecne známe, sa v ostatných rokoch pohybuje v červených číslach, medzi dlhmi, stratami a kauzami.

Bez ohľadu na to, na SPM sa vzťahuje Zákon o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty č.206/2009. V SPM v Nitre sa nachádza vyše 30 000 historických predmetov – od drobných kraslíc, cez spracovateľské náčinie, až po veľké a ťažké kombajny. No tie určite nepatria k prioritným záujmom vedenia Výstaviska.

Ak však spomenieme ďalšie parametre SPM v Nitre, začne to byť zaujímavé. Ide hlavne o výmeru. Celková plocha areálu zaberá rozlohu viac ako 30 hektárov. Samotné expozície sa rozprestierajú na ploche cca 8 900 m² a okrem výstavných priestorov je súčasťou múzea aj skanzen, Nitrianska poľná železnica a knižnica. Ak sa pozriete na mapku umiestnenia tohto areálu, na príjemných, dostupných rovinatých pozemkoch v blízkosti rieky Nitra, pochopíte...

Zdroj: KONTAKTY | Slovenské poľnohospodárske múzeum v Nitre (spmnitra.sk)

Niektoré časti SPM v Nitre, hlavne skanzen a železnička, sú v primerane udržovanom a funkčnom stave schopnom prevádzky. V augusta roku 2021 sa dokonca toto miesto stalo dejiskom „náhradnej“ výstavy s názvom „Tradície slovenského vidieka“, na ktorom sa prezentovalo aj vedenie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Stav priestorov vo vedľajších budovách (č.1-5) za vstupom do SPM v Nitre, však už nepriťahuje návštevníkov. Prach, vlhkosť a hlodavce sú tu jedinými stálymi obyvateľmi. Expozície „Najstaršie dejiny poľnohospodárstva“, „Tradičné remeslá a spracovateľstvo“, „Ochrana roľníckej usadlosti pred požiarom“, „Poľnohospodárske stroje“ a „Poľnohospodárske letectvo“ sú naozaj v žalostnom stave.

Tieto expozície už dávno nie sú prístupné verejnosti, aj preto, že ich prehliadka je zdraviu a životu nebezpečná. Zdá sa, že využité stavby bývalých maštalí poľnohospodárskeho majetku, sa blížia k dožitiu a bez potrebnej údržby už neposkytujú ani dôstojné priestory. Na smolu všetkých vystavených unikátnych predmetov vysokej historickej hodnoty. Bez potrebných finančných prostriedkov, personálneho zabezpečenia a dodržiavania zákonných povinností tak zriaďovateľ, NÁRODNÉ VÝSTAVISKO agrokomplex, š.p., balansuje na hrane. Ani vlaňajšia kontrola z Ministerstva kultúry SR a zdvihnutý varovný prst, zdá sa, nemajú dostatočnú silu zmeniť tento prístup. Dokonca ani vyvolať nejaké úsilie o zlepšenie.

A načo aj? Veď v krátkej dobe sa už zrejme samotné NÁRODNÉ VÝSTAVISKO agrokomplex, š.p. stane minulosťou a zostane iba v spomienkach poľnohospodárov. Od roku otvorenia prvej poľnohospodárskej výstavy Agrokomplex prešlo takmer 50 rokov. No zdá sa, že toto okrúhle výročie už neoslávi. Pod tlakom finančných záujmov developerov v rozvíjajúcom sa meste Nitra padne zrejme naša slávna poľnohospodárska minulosť za obeť našej „plechovej“ budúcnosti.

Alarmujúca neúcta k historickým hodnotám, k umu a šikovnosti našich predkov, podobne ako k poľnohospodárskej pôde na brehoch rieky Nitra, spôsobuje jazvy na srdci každého, koho duša patrila a patrí práci na pôde. Nezodpovednosť vedenia NÁRODNÉHO VÝSTAVISKA agrokomplex, š.p., ako zriaďovateľa Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre, nás tak zrejme pripravia o tento unikátny priestor, kde sa deti a mladá generácia mohla učiť a zoznamovať so životom na vidieku. V každom vyspelom európskom štáte si podobné múzeá udržujú a chránia a návštevníci si ich vážia. Na Slovensku je to, žiaľ, inak...

 

Lada Debnárová, 14.12.2021

Denník nemeckého turistu

 Deň 1: pristáli sme na letisku Poprad-Tatry. Autom by som sem cestoval tri dni, lebo diaľnice tu stále nedobudovali, alebo v kuse opravujú. Z lietadla som videl peknú zelenú krajinu, plnú lesov a lúk. Občas nejaké pole bolo žlté alebo kvitlo na fialovo ďatelinou - aby sa mali kde pásť srny a lane. Už sa teším na poľovačku.

Deň 2: Prespali sme v luxusnej drevenici, ale nesmel som fajčiť na balkóne, lebo všade naokolo je chránená oblasť národného parku. Dnes ideme obzrieť terén, ale povedali mi, že pôjdeme nanajvýš do najbližšej dediny, kde určite nájdeme medvede. Tu sa strieľať smie. Ak otvoria kontajnery, stačí vraj chvíľu počkať.

Deň 3: Strelil som dva medvede, jedného srnca a štyri diviaky. Povedali mi, že ich tam môžem pár nechať, aby mali vlky čo žrať, lebo ovce tu už nepasú. Kašlem na to, hlavne, že som si zastrieľal. Kože mi zajtra pripravia miestni - na Liptove v tom vraj majú tradíciu. Teším sa už na green.

ilustračné foto (zdroj: internet)

Deň 4: dnes som si užil golfu. Green bol síce oplotený vysokým plotom, ale pekne pripravený a ponúkali aj dobré nápoje z Francúzska, Talianska a Írska. Cestou na trávnik sme popri ceste stretali predavačov hríbov a lesných plodov. Šofér vravel, že sú ich plné lesy - len neviem, či myslel hríby, alebo tých ľudí.

Deň 5: pýtal som si od servírky v hoteli nejakú miestnu špecialitu. No nemala mi vraj čo ponúknuť, lebo bryndzu už nemajú, múka je z Ukrajiny, mäso z Poľska a zemiaky z Maroka. Dal som si plnený bôčik z čínskeho bravčového a chladené české pivo.

Deň 6: cestou na letisko ma sprevádzala policajná ochrana, lebo by sa vraj nedalo prejsť cez žobrajúci dav pri ceste. Nejako sa dozvedeli, že prišiel bohatý Nemec. Potom, čo automobilky odišli do ázijských krajín a Afriky, nevyužité priemyselné parky na poľnohospodárskej pôde chátrajú. Na poliach nikto nerobí, lebo mladí buď odišli z krajiny, alebo robia v meste. Posledného chovateľa vraj videli naposledy pred piatimi rokmi, keď predával svoje stádo kráv. Som rád, že letím domov, aj s kožami divých zvierat. Nič iné cenné tu už nezostalo.

Tento "slovenský národný park" je fakt rozľahlý, všade vidím len stromy. Som rád, že sa nám podarilo v strede Európy zachovať takúto prírodnú rezerváciu plnú divej zveri a golfových ihrísk. Myslím, že takto sme si tu neužívali ani za druhej svetovej... a to je dnes len 18.septembra 2030.

Prečo musel zomrieť mladý farmár Štefan?

9.augusta 2019 bola horúca letná sobota. Mladý farmár Štefan vozil autom celý deň seno a uskladňoval ho na zimu do starej stodoly na svahu, kde sa v tieni starých jabloní pásli ovečky, sliepky a perličky. Dva kone mali výbeh na lúke za stodolou, ktorá bola zároveň ich prístreškom. Na malom dvore pri ceste pribudla ku kurníku, zajačníku, ovčínu a psej búde ďalšia drevená stavba. Štefan postupne rozširoval ubikácie pre svoje milované domáce zvieratká, v jednom prírodnom štýle - celé z dreva. Poniže, nad potokom si včelár chodil kontrolovať niekoľko desiatok včelích úľov. Veď v starom extenzívnom jabloňovom biosade bolo čo opeľovať!

Kobylka sa podvečer vracala k starej stodole

Len nedávno si Štefan prikúpil časť staršieho domu, ktorý teraz postupne rekonštruoval a vysekával z objatia šípok a prerastených stromov a kriakov. Plánoval tu vybudovať malú turistickú zastávku nielen pre pocestných, či cyklistov, ktorí radi podnikajú túry do tunajších lesov Bielych Karpát. Ponúkal by tu, okrem osviežujúceho tieňa a upokojujúceho výhľadu, aj nejaké vlastné farmárske výrobky a občerstvenie. Už mal v ponuke celkom chutný ovčí a kozí syr, baranie klobásky, či mamin slivkový lekvár. Možno by časom poskytol malú chatku na prípadné prenocovanie.

Najmä zjari bolo na farme živo a voňavo

On sám zatiaľ býval na Myjave v byte, no prakticky tam chodil iba prespať. Väčšinu času trávil tu, na myjavských kopaniciach, v Jastrabinci na svojej farme. Robil to už zopár rokov, aj keď stále hovoril, že len skúša. No aj keď vyštudoval elektrotechniku, vždy ho to lákalo k zvieratám a chcel, možno najviac sám sebe dokázať, že to zvládne. Aj keď to niekedy bolo náročné a všetko sa učil za pochodu, našiel v okolí pár dobrosrdečných ľudí, ktorí mu pomohli. No aj keď tu bol tak trochu pánu Bohu za chrbtom - ako sa hovorí - nikdy nebol sám. Psíky, koníky, všetky zvieratká, o ktoré sa s láskou staral, mu robili spoločnosť celý deň.

Vždy rád privítal na svojej farme malé návštevy, aj keď ho to zdržalo na chvíľu od práce. Sprevádzal rodinky s deťmi okolo zvieratiek, ktoré sa dali pohladkať. Porozprával sa a rozpovedal im ich príbehy. Ak mal, ponúkol niečo dobré pod zub. Občas prišiel k nám na čierny čaj alebo palacinky s domácim jahodovým džemom, ktoré zbožňoval. Keď som potrebovala, pomohol. Napríklad keď nám priviezli sedačku do bytu a on ju so šoférom vyniesol do nášho domu. Inokedy som mu urobila službu ja a prebrala balík, ktorý mu sem priviezol kuriér. A občas sme si len tak na dvore "pokecali". Skrátka, bol to príjemný a milý sused.

O Štefanovu prácu sa zaujímal aj redaktor Slovenského rozhlasu - RTVS. 

Bol. Bohužiaľ, už nie je.

Pred rokom, v sobotu 9.augusta večer ho iný sused pripravil násilne o život. Hoci slabší, starší, ale so zlým úmyslom ho podlo napadol. Keď ho Štefan išiel sám upozorniť, aby stíšil hlasnú hudbu, ktorá sa z dôchodcovho domu niesla celou dolinou a plašila Štefanove ovce, zákerne zozadu ho železnou tyčou udrel do hlavy. Štefan, hoci silný, mladý muž, spadol na zem polomŕtvy. No to násilníkovi nestačilo. Štefana nenechal ležať pred vlastnou bránou. Uviazal mu nohy a povraz uchytil o zadnú časť svojho auta. Po lesnej, štrkovej ceste ho vliekol za autom zopár kilometrov, kým ho neodhodil v lese do mokrade pri ceste. Toto by neprežil nikto...

Zbytočná bola už snaha dievčaťa, ktoré v ten deň Štefanovi pomáhalo so senami. Bežala po ceste v tmavnúcom lese k najbližšej pomoci – k nám. Bolo pred deviatou hodinou večernou, keď sme volali sanitku a políciu cez stodvanástku. No dievčina v šoku nám nevedela ani presne a súvisle povedať, čo sa stalo, kto je zranený. Stále iba opakovala „on tam leží v krvi“. To ešte Štefan ležal pred susedovou bránou, kde ho našla, keď sa dlhšie nevracal na farmu. Môj muž bežal s ňou nazad, nevediac, do čoho ide. Vzal si iba baterku na svietenie. No keď dobehli na miesto, už bolo neskoro a desivé okamihy pred očami mladého dievčaťa zanechali v jej duši traumu na celý život, keď auto mizlo v tme lesa. Aj môj muž bol otrasený.

Ďalšie okamihy už preblikávajú v pamäti ako spomienky na zlý hororový film. Prišli dve sanitky, potom policajti, neskôr aj kukláči. Spacifikovali vraha, ktorý sa podnapitý vrátil autom domov, akoby sa nič nestalo. Trvalo, kým našli bezduché telo Štefana, no pomôcť mu už nedokázali. S dievčaťom a jej psom sme sa medzitým skrývali v našom dome. Snažila som sa jej pomôcť, ako som v tej chvíli mohla. No nevedela sa spamätať zo šoku a stále kvílila o tom, čo práve videla.

Štefan odišiel....a s ním aj život na farme...

Stále, ani po roku, sa nám nechce veriť, že sa to naozaj stalo. Rozsudok na súde v Trenčíne pre vraha znel na 22 rokov odňatia slobody. Prakticky to znamená pre neho doživotie... No život mladému, šikovnému človeku, plnému života, snov a plánov, to nevráti. Bohužiaľ.

Štefan nám tu chýba. Farma osirela, stíchla. Postupne odviezli všetky zvieratká a pozemky zarastajú burinou. Iba drevené domčeky vidno od cesty a pod stromami oplôtky. Stará stodola, ktorú Štefan otvára jednu zimu ako pokladnicu, plnú dreveného náradia pôvodných gazdov, zíva prázdnotou. A starý dom s novými okenicami a ozdobným číslom domu, na ktorom spieva kohút...

Toto je spomienka na mladého farmára, ktorý si aspoň na krátku chvíľu splnil svoje sny a žil v lone karpatskej prírody, so svojimi zvieratkami a priateľmi. Na mieste, kde našli jeho telo vznikol malý pamätníček s kvetmi a sviečkami. A touto básničkou anonyma. Prečo musel zomrieť? To asi nikto nikdy nepochopí...

Česť jeho pamiatke! 

Lada Debnárová, Poriadie – Jastrabinec. 10.8.2020.

Ako sme si budovali vyvýšený záhon

Už pár rokov nemám pri dome zeleninovú záhradu. Chýba mi. Chýba mi nielen čerstvý špenát, či cvikľa, ale najmä to hrabkanie sa v zemi, keď si môžem užívať slnečné lúče a vôňu vetra vo vlasoch :) Ech, koľká romantika pri hriadke šalátu, hm? No skrátka - keď sa nedalo inak, vymyslela som si, že vyskúšam aj ja ten moderný "vyvýšený záhon". Chvíľu mi trvalo nahovoriť môjho muža, ale naozaj len chvíľu...on totiž rád kadečo majstruje a prijíma všetky nové výzvy (momentálne dáva dokopy dolu v garáži "zimnú búdku" pre našu mačku).

A tak sme si pozháňali suroviny - najskôr "odkorky" z neďalekej píly - teda odpadové kusy všelijako odpílených dosák, najmä od kôry stromov. Z kopy sme si roztriedili tie krajšie kúsky a z nich mi Jojo napílil použiteľné dosky na výstavbu hrantu. Kúpila som si v záhradkárstve "rabitzku" - teda drôtovú sieť s malými očkami (ktorá sa používa na okienka zajačníkov). Ešte to chcelo čiernu netkanú geotextíliu, pár klincov a kúsok drôtu. Okrem toho sme potrebovali aj nejaké to domáce náradie, ako kladivo, rýľ, lopatu, fúrik, meradlo, kanvicu na vodu...

Na pozemku sme si vybrali vhodné miestečko, ktoré sme si vymerali a rýľom vykopali trávne trsy a malú vrstvu ornice. Všetko sme odvážali len o kúsok ďalej, lebo to ešte budeme potrebovať. Na vykopanú plochu - do rohov nabil Jojo do zeme silné stĺpiky. O ne potom pripevňoval dosky drôtom. Niekde som videla návod, kde drevený rám záhonu zbili najskôr mimo a potom ho prenášali na miesto, otáčali a zatláčali. Ale bolo to dosť ťažké. Ono sa to nezdá, no aj tých pár dosiek má svoju hmotnosť a ešte s tým putovať a prehadzovať, nie je podľa mňa praktické. Dali sme na seba len tri dosky, asi do výšky 50-60 cm, to mi postačí. Hrant sme umiestnili od malého svahu (terasy), takže z hornej strany stačilo dať jednu dosku.

Hrant je zbitý z dosák

 Potom sme na spodok pribili po celej dĺžke rabitzku. Je to kvôli tomu, aby sa dnu nedostal krtko, ktorý by mohol rastlinkám poškodiť korene. Jojo ju pribíjal klincami asi po každých 20 cm.

Na geotextíliu sme navrstvili drevnú štiepku

Na túto sieť, ktorú sme pekne vystreli, sme potom natiahli čiernu geotextíliu (prepúšťa vodu a tá biela je skôr potom na prikrývanie rastlín). Dá sa kúpiť v záhradkárstve, nie je ani drahá. Ešte som zabudla spomenúť veľkosti. Náš hrant má dĺžku asi 7 metrov, šírku asi 1,5 metra. Predelili sme ho na dve polovice, aby bol stabilnejší a ľahšie sa v ňom pracovalo. No a podľa týchto rozmerov je treba si vyrátať potrebu siete aj geotextílie. My sme teda spotrebovali asi 12 m rabitzky (je balená so šírkou 1 m) a asi 16 m geotextílie (v baloch so šírkou 2 m). S textíliou treba totiž rátať aj na celé boky hrantu, až po vrch, aby zemina neprepadala cez medzery.

Jojo drví konáriky

Jojo potom doniesol niekoľko fúr suchých konárikov z ostrihaných ovocných stromov z minulého roka, ktoré podrvil v štiepkovači. Tuším sa mu to zapáčilo ;) No nadrvil dosť na to, aby sme na spodok hrantu navrstvili aj zo 10 cm drevnej štiepky. Tá by mala postupne tlieť a vytvárať teplo, ktoré rastlinkám bude prospievať. Na tento účel je možné využiť aj iné formy dreva, napr len suché konáre, staré tlejúce drevo apod. Na túto vrstvu sme potom vrátili vybraté trávne trsy - ale pozor! - koreňmi nahor. Alebo teda zelenou stranou nadol. Na toto sme potom naložili poriadnu vrstvu kompostu. Za ostatné roky sme poctivo vyrábali domáci kompost z rastlinných zvyškov z domácnosti, pokosenej trávy, lístia, opadaných jabĺčok atď. Keď ho Jojo začal rozoberať vidlami, bola som prekvapená množstvom dážďoviek, ktoré sa v ňom zabývali!

Kompost bol červíkmi priamo prešpikovaný a tie sa veru činili! Krásne spracovali všetok materiál, ktorý sme im dodávali pár mesiacov. Papkali a papkali a potom... no ale čo vám budem rozprávať - bol čierny ako najlepšia černozem ;) Iba vrchnú - najnovšiu vrstvu sme odložili bokom, lebo tu ešte boli zvyšky nespracované. Tú zasa vrátime do kompostu, len čo ho znovu postavíme na miesto. Inak - odporúčam! Na jednu stranu sa nemusíte trápiť, kam s odpadom z kuchyne, na druhej strane si takto vyrobíte krásny hnojaci prostriedok. Ale kompostu sa treba aj venovať - nedávať doň zvyšky jedla (tým by ste len lákali myšky a kadejaké iné hladné potvorky) a občas ho aj poprehadzovať, prevzdušniť...a v lete zasa polievať, aby celkom nevyschol. Našej dvojčlennej domácnosti sa túto drevenú "nádobu" o veľkosti 1,3x1,3x1,3 metra podarilo naplniť tak za 3 roky. Namiesto kompostu je možné použiť aj dobre vyzretý maštaľný hnoj, alebo aj obaly z vajíčok z recyklovaného papiera a podobné rozložiteľné veci prírodného charakteru. 

Takto vyzerá hrant naplnený kompostom

Aby som nezabudla - každá vrstva má výšku asi 10 cm a zakaždým keď jednu dokončíte, poriadne ju treba poliať! Takže som behala s krhlou od sudov s vodou tam a nazad asi storáz... Mimochodom - pre pestovanie zeleniny, a teda ani pre prípravu podkladu pre ňu, sa nehodí odpadová voda z domácej čističky vody! Tou radšej polejte len trávnik, kvietky, alebo stromy... Ja som používala dažďovú vodu, ktorú sme nazbierali do sudov ešte počas jarných dažďov. Toto leto bolo suché...

Náš finálny vyvýšený hrant pre pestovanie zeleniny.

No a napokon sme na kompost vrátili predtým vybranú ornicu. Cez zimu sa vrstvy ešte uľahnú, ak ich pokryje sneh, aj premokria. Na jar ešte asi doplníme vrstvu zeminy (kúpime v záhradkárstve) asi tak na 2 cm od vrchu. A ešte to trochu prekyprím, kým začnem sadiť. No a už sa teším ako sa budem v našej minizáhradke prpliť a papať čerstvú zeleninku :) aspoň tak na ochutnanie... a na hranie ;) Na budúci rok sa snáď budem môcť pochváliť vlastnou úrodou a pár fotkami :-D

A propós: Ďakujem môjmu skvelému mužovi Jojovi za jeho fantastickú prácu! :)

Ako sme bránili našu krajinu

Tohtoročným motívom našej dovolenky bola skutočnosť, že južné časti Slovenska akosi málo poznáme, hoci ja som sa narodila v okrese Nové Zámky a môj muž na Detve. Keďže sme nechceli zostať v hanbe, rozhodli sme sa cestovať trasou, na ktorej by sme spoznali doteraz nezchodené poklady našich južných okresov. Zhodou okolností sme si až neskôr uvedomili, že vlastne putujeme aj po stavbách a miestach, ktorých hlavnou úlohou bola kedysi obrana našej krajiny - väčšinou pred vpádom cudzích vojsk - teda keď nás ohrozovali Turci, Tatári, alebo aj revoluční Francúzi...

pevnosť v Komárne

Prehliadku úžasného kaštieľa vo Sv. Antone sme absolvovali počas búrky, ktorá prešla za hodinku a osviežila vzduch. Mňa osviežili najmä zaujímavé a pestré grafiky z rôznych krajín sveta - krásne perokresby v rámikoch zavesených na dlhých zámockých chodbách (poľovnícke trofeje ma až tak nezaujali). Kaštieľ po nemeckej šľachtickej rodine Koháryovcov je bohato zariadený dobovým nábytkom často s ručne vyšívanými poťahmi aj tapetami. No najkrajšia je asi tá prírodná scenéria všade naokolo...dokonca vidno až na banskoštiavnickú Kalváriu... Odporúčam prejsť aj lesoparkom za kaštieľom. Neďaleké jazero Počúvadlo nás už privítalo dažďom, a preto naša prechádzka kol jazera nebola dlhá. Odporúčanie: počas dažďa radšej nenavštívte malú farmu, lebo blato budete mať až za ušami ;)

zámok v Haliči

Druhý deň sme sa išli zo zvedavosti pozrieť na zrekonštruovaný kaštieľ v Haliči - po krátkom blúdení sme odparkovali na "centrálnom" parkovisku a okolo kostola sa dostali cez krátku cestu na kopček ku krásnemu do šedomodra ladenému zámku (ten je inak pekne vidieť už od cesty..stojí akoby osamotený na vrchu zeleného kopca). Nateraz je otvorená len luxusná reštaurácia, no od jesene sľubujú prístup aj zvedavým návštevníkom. Upravujú ešte i park a chystajú parkovisko pod zámkom. V strede obce je aj reštika-pizzeria Zbrojnica známeho slovenského zabávača 90-tych rokov ;)

Fiľakovská pevnosť

kamenné more pod hradom Šomoška

Pokračovali sme do Fiľakova. V tomto mestečku som cítila zvláštnu atmosféru poznačenú veľkou nezamestnanosťou, všadeprítomnou tmavou menšinou, zrušenými prevádzkami a obchodmi... K fiľakovskej pevnosti sme sa dostali z parkoviska v centre po krátkej kamennej uličke. Vo veži, asi na troch poschodiach, je spracovaná pekná výstava s podrobným popisom o histórii mesta a pevnosti. Napriek úsiliu sa však hrad neubránil a v r.1554 sa na 39 rokov dostal do rúk Turkom. No dorazili ho až "spojené sily turecko-maďarské" v r.1682 a vtedy žiaľ zhorel aj župný archív.

Naše kroky nás viedli ďalej k hranici s Maďarskom a sprevádzal nás dáždik. Niet divu, že na parkovisku k hradu Šomoška sme stáli osamotene. No pršiplášte a dobré obutie nás nesklamali a po pár kilometroch peknej prechádzky lesom, okolo kamenného mora a "vodopádu" z bazaltových sopečných vyvrenín sme sa vyštverali krátkym stupákom až na hrad. Z hmly sme videli aj malú dedinku na maďarskej strane, z ktorej to bolo na hrad iba pár krokov ;)

Na tretí deň sme začínali na hrade Modrý kameň, ktorý tvorí starý hrad (zrúcanina na brale) a pred ním stojaci nový hrad - no ten práve opravujú. Aj keď múzeum hračiek a bábok je otvorené, vonku sme sa dostali iba na malé bočné nádvorie (za 40 centov ;)

hrad Čabraď (vľavo sýpka)

Pokračovali sme teda ďalej - okolo kláštora v Bzovíku k hradu Čabraď. To je "pravý" stredoveký hrad - dá sa k nemu dostať len po divokej starej hradskej ceste, popri riečke Likavka - zaujímavé, že k hradu idete stále akoby dolu kopcom ;) V podhradí, za mostom, nad lúkou s pár chatami, ešte stojí starý barokový kostol, ktorý slúžil obyvateľom bývalého majera. Na hrad sa ide po krátkom stupáku na kopec cez mostík a pár brán. Musel byť ohromný, lebo aj dnešné rozvaliny pôsobia mohutne. Hrad mal neobvyklý osud - dobyvační Turci ho nepokorili, ale až v 18.storočí ho dal podpáliť sám majiteľ - Ondrej Koháry, ktorý predtým všetky cennosti previezol do kaštieľa vo Sv. Antone. No opravujú ho už dobrovoľníci. Ak si tu chcete urobiť malý piknik, vyjdite až na horné nádvorie, kde nájdete okrem výhľadu aj drevené posedenie pod stromom :)

kamenné obydlia v Brhlovciach

Cestou na Levice sme sa ešte zastavili v obci Brhlovce pri kamenných obydliach, ktoré v 19.storočí ľudia vykopali do tufovej skaly a poskytovali prístrešie im aj hospodárskym zvieratám. Ide vlastne o pár domcov ľudovej architektúry v jednej uličke, s číslami okolo 142 - hneď za zákrutou (parkovisko pri bufete). Pozor - treba sa trafiť do otváracích hodín, lebo pani už od trištvrte na štyri frfľala, že je otvorené len do 16.-tej...ale napokon vpustila aj českých turistov na bicykloch, ktorí sa ukázali až o 15.50 ;)

rotunda v Bíni

Štvrtý deň sme začínali v mojom rodnom okrese a cestou sme križovali Levický a Komárňanský okres... Rotundu v obci Bíňa nám na požiadanie (vopred dohodnuté telefonicky) otvoril ochotný miestny farár. V kruhovitej vybielenej stavbe je zvláštna atmosféra. Fragmenty starej fresky. Dvanásť vnútorných výklenkov (patrónmi je 12 apoštolov) vraj slúžilo spevákom, keďže v stavbe je výborná akustika. Prvé zmienky o rotunde sú z r.1200, ale vraj má pôvod ešte vo veľkomoravskom období, kedy toto územie malo veľký význam (sme sa dozvedeli v Mikulčiaciach na Morave) a bolo aj opevnené valmi.

Cez krásne nížiny podunajska a slnkom zaliate dediny s vinicami sme sa dostali až do Komárna. Centrum mesta je pekné, no to slávne Námestie Európy sme chvíľu hľadali...ide sa naň popod bránu mestského domu. Názov dostalo podľa štýlu budov, ktoré ho lemujú - každá je iná. Vraj podľa európskych krajín...no neviem. Je to však pekné, pestré námestíčko s fontánou, butikmi, kaviarničkami a samozrejme suvenírmi. Ozvláštnené je kovovými plastikami dejateľov na stĺpoch...

Námestie Európy v Komárne

Do protitureckej pevnosti v Komárne sú cez deň len tri vstupy (zvlášť pre slovenskú a maďarskú skupinu), my sme stihli ten o 14.hod. Stará pevnosť bola postavená na sútoku rieky Váh a Dunaj, ako obrana pred tureckými vpádmi v 16.storočí. Novú pevnosť doplnili kvôli ofenzíve Osmanskej ríše v 17.storočí. Poslednými obyvateľmi pevnosti však bolo asi 8000 vojakov sovietskej armády, ktorí odtiaľ odišli len pred nedávnom a zanechali pevnosť zničenú, dostrieľanú, zanesenú odpadom, rozbitú... Hodinová prechádzka klembovými miestnosťami, veľkými nádvoriami (tzv. "buzerplacmi") zarastenými burinou a trávou, tmavými chodbami a múrmi, čo si už dačo pamätajú pôsobila na mňa trochu hororovo. No pred takou mohutnou obrannou stavbou musí mať rešpekt každý. Mestu bude asi dlho trvať, kým celý areál preskúma a dá ako-tak do poriadku. Inak natáčal sa tu film Nedodržaný sľub.

jedno krídlo pevnosti v Komárne

Večer sme zakotvili v čárde pri ramene Váhu a užili si perfektne pripravené rybacie jedlá a pivko ;)

V posledný deň našej dovolenky sme ešte navštívili vodný mlyn v Kolárove na mŕtvom ramene Malého Dunaja. Je to vlastne replika, možno trošku zväčšená, vyrobená v komárňanských lodeniciach, ale podľa pôvodných vzorov. Tu sme sa, okrem iného, dozvedeli aj to, prečo sa hovorí "čo máš za lubom?" - podľa zariadenia na mletie múky, keď si za "lubu" mlynári ulievali viac múky...;) K mlynu vedie unikátny drevený most, okrášlený červenými muškátmi. Atmosféra tu bola pohodová..aj keď nájsť toto miesto neuľahčujú žiadne tabule, ani smerovky.

vodný mlyn Kolárovo

Naša posledná návšteva cestou domov na Myjavu patrila nedávno otvorenému Múzeu Holokaustu v Seredi. Nie je to miesto pre slabšie povahy...prehliadka po barakoch je plná dokumentov o dobe II.svetovej vojny a postoju k židovskej obci na Slovensku. V Seredi bol zriadený koncentračný tábor a sú tu artefakty aj z tábora v Sobibore. Naše putovanie po obranných stavbách na Slovensku sme zakončili na mieste, ktoré je dokladom toho, že nie vždy sme sa ubrániť dokázali...

Napokon môžeme povedať, že na Slovensku stále máme mnoho krásnych miest, ktoré sa oplatí objavovať. V období, kedy vznikali obranné hrady a pevnosti ohromných rozmerov, s neuveriteľným úsilím a ľudskou námahou a umom, to určite ľudia nemali ľahké. Len škoda, že u nás pokrivkáva označenie pre turistov a návštevníkov neznalých miestnych pomerov. Chcelo by to viac invencie a informácií! Na našej trase sme prešli vyše 800 km, ubytovanie sme mali príjemné, na služby ani jedlo sa nemôžeme sťažovať, čo nás teší. Odporúčame aj vám navštíviť tieto pamiatky :)

VLada a Jojo

JOB (alebo O povolaní II.)

Začala som pracovať na mieste, kam musím dochádzať trochu dlhšie, no čas strávený vo vlaku využívam na čítanie. Tak som sa konečne dostala k tomu a prečítala si knižku od Roberta T. Kiyosakiho "Bohatý otec - chudobný otec", čo mnohí pokladajú za najlepšiu motivačnú knižku moderných čias. Áno, je to len začiatok a akýsi základ, no aj táto malá knižka obsahuje veľmi veľa dobrých myšlienok. Niektoré mi utkveli v pamäti viac ako iné, najmä preto, že mi zmenili pohľad na svet, alebo mi potvrdili to, čo som už dávnejšie tušila. A cítim potrebu sa o to podeliť.

Slovo "JOB" po anglicky znamená "práca", ale okrem toho som sa dozvedela, že vraj to slovo vzniklo spojením troch slov "Just Over Broke" - teda označuje človeka, ktorý je len kúsok nad biedou (resp. pádom, krachom). A musím uznať, že je to veľmi blízko skutočnosti - teda realite najmä na Slovensku, kde ľudia zarábajú práve len toľko, aby ako-tak utiahli každodennú prevádzku svojej domácnosti, rodiny. Aby si mohli dovoliť plus - mínus priemerné bývanie, s priemerným vybavením, priemernú stravu, nejakú tú dopravu - vrámci možností, priemerné oblečenie, priemerné voľnočasové vyžitie... Hovorím najmä o strednej vrstve, aj keď viem, že sú u nás aj ľudia žijúci v horších, ale aj v lepších podmienkach. Spomeňte si na štrajky učiteľov, zdravotných sestier, taxikárov, či iných skupín zamestnancov z ostatnej doby. Pre vládu krajiny by to mal byť signál, že títo ľudia už dosiahli hornú hranicu únosnosti priemerného príjmu svojho "jobu". Ich príjem už zrejme nepokrýva ani to najnutnejšie, čo potrebujú k "prevádzke" svojich životov. Píšem to zámerne takto cynicky, aby si aj ostatní uvedomili, ako vlastne žijeme. Od pondelka do piatku chodíme do roboty, kde si odkrútime svoje "od -do" a tešíme sa na víkend. V sobotu dopoludnia ideme na väčší nákup, aby sme si nazhromaždili nejaké zásoby a mali čo jesť a čím si utierať zadky aspoň do ďalšieho víkendu. Urobíme potrebnú údržbu - upratujeme si byty, operieme odevy, navaríme nedeľný obed, medzitým si možno zájdeme za kultúrou, športom, alebo priateľmi a zasa je nedeľa večer...a celý kolotoč začína odznova. Sme schopní takto stráviť celý život! Niekoľko desaťročí, samozrejme s malými obmenami, či výnimočnými udalosťami... V podstate to pripomína hlavnú myšlienku filmu Matrix - zjednodušene sú všetci ľudia iba nulami, alebo jednotkami - prostými "batériami", ktoré poháňajú systém a živia ho. Aký systém?

Ak chcete, vezmite si do ruky svoju výplatnú pásku a rátajte - akú máte na papieri uvedenú "cenu práce"? A koľko dostávate v čistom, na ruku? Koľko z vašej hrubej mzdy ide okamžite - bez toho, aby ste tie peniaze kedykoľvek videli - do štátu? Na sociálne poistenie v nezamestnanosti, dôchodkové poistenie, zdravotné poistenie, daň..? Prakticky polovicu vášho príjmu okamžite zhltne štát. Preto sa hovorí, že asi pol roka pracujeme iba pre tento štát a začiatkom júna nás na to upozorňujú médiá, že "odteraz už pracujeme pre seba". Štát tieto príjmy používa na rôzne účely a ich prerozdeľovanie je už výlučne na vláde. PRETO je také dôležité, kto v takejto vláde rozhoduje o použití vašich peňazí!

Bola by som veľmi šťastná a pracovala s radosťou, ak by som vedela (t.j. bola informovaná) a mala ešte aj dobrý pocit z toho, že polovica môjho príjmu ide... (alebo inak povedané, že pol roka pracujem pre...) to, aby v tomto štáte pre mňa a pre ostatných ľudí školy vychovávali šikovné deti, zdravotníctvo poskytovalo dobré služby, aby mi polícia pomáhala a chránila ma, aby súdy pracovali rýchlo a spravodlivo, aby náš štát chránili v prípade ohrozenia pripravení vojaci, aby sa polia využívali na pestovanie zdravých plodín, aby som si mohla kúpiť kvalitné a bezpečné potraviny, aby sa v obciach a medzi mestami budovali nové a kvalitné cesty, aby som sa mohla spoľahnúť na odborníkov a zručných remeselníkov, aby naši diplomati a politici prejavovali úctu občanom a zabezpečovali všetko pre ich spokojnosť - skrátka aby fungovalo všetko tak, ako má. Máte pocit, že to tak u nás je?

"Zlyhanie odzbrojuje slabochov, zlyhanie inšpiruje víťazov" povedal Robert T. Kiyosaki.  

Pochopila som ešte jednu vec, a to, že chudobní otcovia nemajú predpoklady na to, aby vychovali bohatých synov. Na to, aby mal človek šancu stať sa bohatým, musí mať aspoň základ ekonomických vedomostí, vyznať sa v účtovníctve, mať rozhľad na trhoch a hlavne dokázať si urobiť vlastnú bilančnú súvahu a výkaz o hospodárení. Tak ako to malého Roberta Kiyosakiho učil jeho bohatý otec. No toto sa, žiaľ, v našich školách (základných, či stredných) deti nenaučia. (skúste sa však prihlásiť na jeho stránke www.richdad.com a zahrať si hru Cashflow - pozor, v angličtine!).

Slovenský národ nebol nikdy bohatý, ak sa to takto zjednodušene dá povedať. Ale nedá sa zasa povedať, že by krajina bola chudobná. Mali sme meď, striebro aj zlato. Aj iné rudy a nerastné bohatstvo ukryté pod zemou. Husté zdravé lesy plné zveri. Mnohé pramene čerstvej i minerálnej vody. Nesmierne krásnu a diverzifikovanú krajinu. A nielen hmotné bohatstvo, ale aj šikovných ľudí, remeselníkov, umelcov, staviteľov, vynálezcov... A krásny ľud, vyzdobený v krojoch, umný, spevavý a láskavý. Čo nám z tohto, bohom darovaného bohatstva zostalo dnes?

Občas sa niekto vysloví na adresu Slovákov, že je to národ "podrobených", ktorý si nezaslúži prežiť (napr. Hitler počas II. svetovej vojny). Nikto nás nikdy neučil, ako byť bohatými. A málokto nás učil ako byť hrdými. Väčšinou sú Slováci využívaní ako tie "baterky" do matrix-hry niekoho bohatého. Či už sú to automobilky zahraničných investorov, alebo americké železiarne v Košiciach apod. Naozaj si nezaslúžime nič lepšie? Naozaj nemáme na to byť úspešným, bohatým a hrdým národom? Komu to takto vyhovuje?

Ak by som mala tú moc ovplyvniť obsah vzdelávania detí na Slovensku, zaradila by som do hlavných predmetov (určite primeranou formou) ekonomické vzdelanie, ale tiež rozšírila "občiansku výchovu" o informácie o riadení štátu, o možnostiach občana dosiahnuť spravodlivosť, uplatniť svoje občianske práva a možnostiach aktívnejšieho ovplyvňovania smerovania štátu. Ako sa ukazuje, nechávať všetko na raz zvolených politikoch a dávať im do rúk úplnú dôveru nie je práve najmúdrejšie.

Nechcem politizovať pred voľbami, ale verím, že raz tento národ pochopí svoju silu a uvedomí si svoju hrdosť.

Nechcela som tu opakovať myšlienky dnes už bohatého Roberta T. Kiyoakiho (tie si radšej prečítajte v originále), ale znovu ma to inšpirovalo k tomu, aby som sa zamyslela nad tým, kto som, čo robím, čo chcem a ako to môžem dosiahnuť. Zamyslite sa nad tým i vy, prosím.

Prajem všetkým veľa sily!

V Poriadí, 20.februára 2016.

O povolaní

Spomínam si, že ako žiaci základnej školy sme vyplňovali dotazník, čím chceme byť, teda čo chceme v dospelosti robiť. A pokiaľ ma pamäť neklame, vždy som napísala: "chcem byť ilustrátorka detských kníh". Milovala som knihy a ešte radšej som kreslila! ("Aký veľký muž som bol, keď som bol ešte malý chlapec!" povedal Karl Ludwig Börne, nemecký novinár a spisovateľ a ja s ním súhlasím). No dospelí ma odradili, že to nie je žiadne povolanie, ktoré by ma uživilo. Tak som sa vzdala svojich snov. A vyštudovala som školu, kam ma poslali rodičia.

Pracovala som potom v rôznych pozíciách, v rôznych inštitúciách, plus-mínus v oblasti, ktorú som vyštudovala, aj keď nie priamo v tom odbore. Usilovala som sa uživiť, zarobiť dosť na bývanie, stravu, cestovanie, zábavu a iné potreby. Pomaly som prestávala aj kresliť a písala som iba to, čo bolo treba v práci. No neustále som hľadala, čo by ma uspokojilo, naplnilo - hľadala som vo všetkom svoje povolanie. To, prečo som prišla na tento svet a čo tu chcem vykonať dobré a zapamätateľné.

Dnes som sa zrazu ocitla v polohe nezamestnaného. Ale áno, išla som za svojim snom...snívala som o krásnej krajine, kde sa pestujú plodiny a chovajú zvieratá v súlade s prírodou. Kde sa vyrábajú kvalitné zdravé potraviny a vnímala som to ako svoje poslanie - šíriť tento sen ďalej, aby boli všetci ľudia zdraví a šťastní. Presťahovala som sa preto z mesta 100 km na vidiek. No niečo sa stalo na ceste do neba ("Something happened on the way to heaven", spieva Phill Collins). Niekto zistil, že sa na tom dá dobre zarábať a chce si z toho urobiť svoj biznis. A moja filozofia sa mu nepáčila. C´est la vie...

Aj táto poloha "bez práce" mi však priniesla mnoho nových skúseností a poučení. Napríklad som nevedela, že aj bez práce môžem dostávať pomerne slušnú sumu (nečudujem sa už mnohým tým, ktorí zostávajú nezamestnaní a čerpajú výhody, ktoré poskytuje štát). Netušila som, že sa dá vybaviť 100% preplatenie vzdelávacieho kurzu - tzv. Repas. Je tiež dobré vedieť, že sa dá požiadať o podporu na podnikanie (živnosť), aj keď podmienky sú dosť pribrzdené... No po troch mesiacoch, čo som už doma zisťujem aj skutočné nevýhody takéhoto stavu (ak teda neberiem do úvahy znížený príjem). Pre mňa je nepríjemnou realitou, že je človek sám, uzavretý medzi štyrmi múrmi domova, že mu chýba obyčajný každodenný ľudský kontakt. Teda aspoň ja to tak cítim.

Práca snov - je to prienik tohto: Veci, ktoré radi robíte + veci, v ktorých ste dobrý + veci, za ktorých vykonanie vám niekto zaplatí

A tak som zasa na začiatku. Premýšľam, čo je mojim povolaním. Čím by som mohla byť užitočná na tomto svete? Stále rada píšem, zvládla by som aj kreslenie. Ovládam angličtinu na strednej úrovni. Precestovala som svet. Poznám pár významných ľudí. Spolupracovala som na rôznych projektoch. Viem prednášať, učiť. Zorganizovala som pár konferencií aj študijných ciest. Viem, ako to funguje v európskych inštitúciách v Bruseli. Viem hovoriť na mikrofón. Rada komunikujem s ľuďmi. Dokážem aj predávať, robiť marketing. Spravujem pár webstránok. Nemám problém s obchodným jednaním. Ale čo z toho tu viem teraz využiť? V tomto regióne si skôr nájde prácu človek s nižším vzdelaním, manuálne zručný, alebo technicky zameraný, prípadne kuchár alebo čašník. A začať robiť na živnosť v tomto štáte je skôr ekonomická samovražda, mám dojem.

Ak sa Vám podarilo nájsť si prácu, ktorú robíte radi a ktorá Vás aj uživí, tak ste v živote vyhrali. Priala by som si mať o pár rokov menej, o trochu viac síl a zdravia a hlavne elánu, aby som dokázala začať robiť to, v čom som dobrá a čo robím rada. Smola, už nevyštudujem taký smer, po ktorom som túžila ako dieťa. No možno to aj tak skúsim...

A propós - ak chcete poznať jeden krásny príklad, že sa to dá a že to aj u nás môže fungovať - pozrite si stránku Jeminé (akože Jem iné) - kde dve kočky dokázali, že najpodstatnejšie je "DO WHAT YOU LOVE - LOVE WHAT YOU DO" (rob to, čo miluješ a miluj to, čo robíš). Aj týmto ich pozdravujem a prajem im všetko dobré!

V Poriadí, január 2016.

Vyššia spotreba = riešenie?

Počas pár dní strávených v Bratislave som si pocestovala mestskou hromadnou dopravou a raz som si v električke z Rače do mesta vypočula nasledovný rozhovor (nedalo sa nepočúvať, lebo stáli rovno pri mne). Mladý muž (žeby študent ekonomiky?) vysvetľoval kamoške, ako nedávno vyhodil do koša skoro celý rožok. Podľa jeho logiky tým zvýšil dopyt a tým vlastne umožnil zvýšiť ponuku, čo dalo prácu nielen obchodníkovi, pekárovi, ale aj chudákovi farmárovi... Takže vlastne pomohol ekonomike. Samozrejme, toto nedokáže jeden rožok, ale ak by to urobili všetci...

Šokovalo ma takéto zmýšľanie. Už len preto, že tento mladý muž, ktorému sotva začínali rásť chlpy na brade, takto uvažuje! Kto ich toto učí? Ako sa k takému názoru vôbec dostal?

Pre mňa (generácia štyridsať plus) to bolo priamo rúhanie sa (božím i ľudským zákonom). Veď ten človek si nielen že neváži prácu všetkých tých, ktorí mu ten rožok priniesli pod nos, aby uspokojil svoj hlad. Ale neváži si ani pôdu a všetky podmienky, ktoré na tejto Zemi umožňujú, aby sa rožok pre neho mohol vyrobiť. Ak to naozaj preženieme, kvôli takým ako on sa vyrubujú brazílske pralesy, aby sa získalo viac ornej pôdy...

Podľa rôznych štatistík je naša planéta schopná uživiť ešte viac miliárd ľudí, ako je ich na Zemi dnes. Pravdaže, pod podmienkou, že ľudia naozaj rozumne budú využívať prírodné zdroje, z ktorých mnohé nie sú tak ľahko obnoviteľné. Najrýchlejšie a asi stráca pôda - zemina, a to nielen kvôli rozširujúcej sa ľudskej zástavbe, ale aj kvôli erózii, vodnej či veternej. Pritom vytvorenie centimetra úrodnej pôdy trvá tisícky rokov...k tomu by určite viac vedeli povedať odborníci. No jedným slovom - ak sa chce ľudstvo uživiť a prežiť, musí si začať vážiť svoj domov - Zem a prírodu a jej zdroje. Nie som si istá, či ekonomika a ekológia sú kamošky, ale je mi jasné, že ak začnú ľudia zarábať na čoraz vyššej spotrebe prírodných zdrojov, možno prvá generácia na tom zbohatne, no tá ďalšia už nemusí ani prežiť...

A keďže moja generácia už "ide z kopca", obávam sa, že tá mladá s takým zmýšľaním ako spomínaný mladý muž, si týmto spôsobom podpíli konár, na ktorom sedí. Len dúfam, že väčšine naozaj záleží na tom podstatnejšom, ako sú peniaze...

krásna slovenská krajina

November 2015

"Úctivý služobníček..."

Čím ďalej, tým viac som presvedčená, že je to v nás - Slovákoch. Zatiaľ sa dá povedať, že sme šikovní, zruční, vzdelaní, tvoriví, invenční, v mnohých smeroch jedineční. Tak prečo si nevážime sami seba?!

V akomkoľvek smere hospodárstva však vidím najmä nespokojných, ufrflaných, frustrovaných a neuznaných ľudí. Každý sa sťažuje, že mu ktosi ubližuje, nedoceňuje, udupáva... Otázka - kedy to tak nebolo v dejinách našej malej krajiny? Čo viem, vždy sa našiel niekto (či už myslíme jednotlivca, alebo celý národ), komu sme ohli chrbáty a ako sa hovorí - "držali hubu a krok". Nechce sa mi veriť, že Slovensko už bolo zažilo svoju "zlatú dobu" ešte za čias Pribinu...že nás ten zlatý vek ešte nečaká.

No opakujem - je to v nás. Záleží to všetko len od nás. Jedine na Slovákoch a Slovenkách záleží...

- či sa predá ďalšia pôda do rúk cudzincom

- či sa ďalšia kvalitná orná pôda zastavia skladmi, obrovskými plechovými halami na výrobu ďalších nezmyselných luxusných hračiek pre bohatých

- či si kúpime ďalší párok, ktorý mäso ani nevidel a biely rožok z chémie pripomínajúcej čosi ako múku

- či si kúpime nové topánky z umelej hmoty od žltého obchodníka, ktoré sa v daždi rozpadnú

- či sa zamestnáme za 300 € s bonusom - až 15-minútovou obedovou prestávkou

- či zaplatíme za služby klamajúceho realiťáka, ktorý si nič neoverí, až 2000 €

- či si zvolíme politika, ktorý "vodu káže a víno pije"

- či budeme ochotní cestovať v špinavom vlaku za nie malé cestovné

- či sa vrátime do reštaurácie, kde nás obťažoval opitý hosť a obsluha s tým nič neurobila

- či zjeme v reštike polievku pripravenú zo sáčku bez toho, aby sme ju kuchárovi vrátili

- či zožerieme televíznym redaktorom každú blbinu v správach

Skrátka - či si už konečne začneme vážiť sami seba?

12.10.2015.

O programe života

Je veľmi dôležité mať svoj "životný program". Málokto si to uvedomuje, aký veľký vplyv má to, ako si "naprogramuje život". Netreba na to veľa, ani vážne písomné protokoly, či projekty. Úplne postačí, keď si človek sám v sebe povie "chcem dosiahnuť toto", alebo "chcem byť takýto". A už je naprogramovaný.
Potom už vykonáva - často skôr podvedome, ako vedome - činnosti, ktoré ho k tomu cieľu časom dovedú.
Niekto môže hovoriť o osude, alebo o božej vôli. No mne to príde skôr tak, že veci sa dejú z vôle ľudí.
Takéto naprogramovanie však má aj svoje riziká.
Pozor na to, čo si poviete..možno aj pod vplyvom negatívnych okolností, alebo zážitkov - aby to nebol zlý program! Často počujem ľudí, ako si hovoria (či skôr nahlas vyslovujú pred inými), že "ja tu už dlho nebudem", alebo "najskôr asi dostanem rakovinu aj ja"... Tak na toto, vážení, radšej rýchlo zabudnite!

"čoskoro budem mŕtvy..."

Keď sa obzriem, spätne si viem celkom jasne spomenúť, kedy som si povedala niečo, čo sa potom o nejaký čas naozaj uskutočnilo a až potom mi došlo, že som si to "naprogramovala" vlastne ja sama. Nechcem tu byť konkrétna, lebo by to bolo osobné.
Nechcem sa hrať na psychológa (ono to zrejme aj nejaká psychologická téma je), no chcela som zdôrazniť význam toho, čo si človek povie - čo chce. Určite to má súvis so sebadôverou. Možno tomu neuveríte hneď, ale skúste si spomenúť, alebo to teraz vyskúšajte - keď si poviete, kam chcete, aby smeroval Váš život a on tam pomaličky, potichučky dôjde... Lenže - ono to nepôjde samo od seba - v tomto nebuďte fatalistický. Musíte preto aj sami niečo urobiť. Proste - niesť si svoj životný program v hlave a pomaly a isto kráčať k cieľu. Držím Vám palce, aby Váš cieľ bol krásny, užitočný, reálny a aby sa Vám podaril!
V.

"čokoľvek bude, bude."