O programe života

Je veľmi dôležité mať svoj "životný program". Málokto si to uvedomuje, aký veľký vplyv má to, ako si "naprogramuje život". Netreba na to veľa, ani vážne písomné protokoly, či projekty. Úplne postačí, keď si človek sám v sebe povie "chcem dosiahnuť toto", alebo "chcem byť takýto". A už je naprogramovaný.
Potom už vykonáva - často skôr podvedome, ako vedome - činnosti, ktoré ho k tomu cieľu časom dovedú.
Niekto môže hovoriť o osude, alebo o božej vôli. No mne to príde skôr tak, že veci sa dejú z vôle ľudí.
Takéto naprogramovanie však má aj svoje riziká.
Pozor na to, čo si poviete..možno aj pod vplyvom negatívnych okolností, alebo zážitkov - aby to nebol zlý program! Často počujem ľudí, ako si hovoria (či skôr nahlas vyslovujú pred inými), že "ja tu už dlho nebudem", alebo "najskôr asi dostanem rakovinu aj ja"... Tak na toto, vážení, radšej rýchlo zabudnite!

"čoskoro budem mŕtvy..."

Keď sa obzriem, spätne si viem celkom jasne spomenúť, kedy som si povedala niečo, čo sa potom o nejaký čas naozaj uskutočnilo a až potom mi došlo, že som si to "naprogramovala" vlastne ja sama. Nechcem tu byť konkrétna, lebo by to bolo osobné.
Nechcem sa hrať na psychológa (ono to zrejme aj nejaká psychologická téma je), no chcela som zdôrazniť význam toho, čo si človek povie - čo chce. Určite to má súvis so sebadôverou. Možno tomu neuveríte hneď, ale skúste si spomenúť, alebo to teraz vyskúšajte - keď si poviete, kam chcete, aby smeroval Váš život a on tam pomaličky, potichučky dôjde... Lenže - ono to nepôjde samo od seba - v tomto nebuďte fatalistický. Musíte preto aj sami niečo urobiť. Proste - niesť si svoj životný program v hlave a pomaly a isto kráčať k cieľu. Držím Vám palce, aby Váš cieľ bol krásny, užitočný, reálny a aby sa Vám podaril!
V.

"čokoľvek bude, bude."

O hrdosti

Nedávno (3.3.2015) som na FB zachytila komentár Prof. Imricha Okenku Hanbiť sa za Slovensko? Hanbiť sa, že sme Slováci? Pán profesor je scestovaný a vážený človek a optimistickým tónom obhajuje fakt, že Slováci majú byť na čo hrdí - história, hrady, významní dejatelia, prírodné krásy, kultúra... a že sa naozaj nemusia hanbiť vo svete pred ostatnými národmi. Moja reakcia na to bola takáto:
"To je síce všetko pekné, ale ľudia na západ od nás nás stále berú ako "východný blok", na ktorý boli roky zvyknutí, ako na chudákov chudobných príbuzných. Áno, máme sa čím pochváliť, ale málokto v tých krajinách o tom vie a súdia nás najmä podľa hospodárskych výsledkov, podľa našej ekonomickej závislosti na iných podnikoch (prichádzajúcich k nám zo Západu) a krajinách. Je to smutné a je mi to strašne ľúto, ale hovorím z osobnej skúsenosti. Myslím si, že pokým nebudeme dostatočne silní a naši ľudia nebudú zarábať min. 2000 € mesačne, tak ako je to na Západe bežné, tak sa z tohto statusu nevymaníme." Dostala som k reakcii tri lajky. No nejde o to.

Je to smutné, ale myslím, že to je v náture Slovákov, ktorí boli celé stáročia bití a skláňali hlavy pred najrôznejšími pánmi...Turci, Maďari, Nemci, Rusi..je to v podstate jedno. Lebo je to vždy o tom istom. Máme strašne nízke sebavedomie, ako národ. Nejde ani tak o to, že v susedných krajinách nevedia, aké je Slovensko bohaté a že má byť na čo hrdé, ako skôr o to, že si to neuvedomujú ani samotní Slováci!

Je paradoxné, že v nás má vzbudzovať pocit hrdosti najnovší reklamný spot istej obchodnej siete, ktorý beží od rána do noci a snaží sa vám dostať pod kožu lepkavou pesničkou s nezmyselným textom. Napriek úsiliu presvedčiť, že mu ide o čistú lásku k Slovensku, u mňa neuspel. Najmä preto, že viem, že to nie je pravda. Prienik obchodných reťazcov zo západných krajín na Slovensko by sa nikdy nepodaril v takom rozsahu, keby sme sa im opäť nepoklonili. V žiadnej inej krajine nie je toľko obchodných domov rôznych značiek ako u nás. Čo má na to vplyv? Najmä prístup obyvateľov - spotrebiteľov. Keď sa Fínom nepáčil koncept a prístup Li..u, nenakupovali tam a Li..l jednoducho musel z krajiny jazier odtiahnuť preč.

Nechcem zovšeobecňovať, pretože obchodné reťazce majú svoje osobitosti, ale zároveň tiež veľmi podobný prístup k svojim dodávateľom - teda aj slovenským výrobcom potravín. A o tom, že nejde o korektné obchodné vzťahy sa hovorí už mnoho rokov, no nepomohlo ani viacero snáh o legislatívne riešenie. Toto nevyriešia zákony jednej krajinky. Arogancia, bezohľadnosť a zbohviečoho prameniace sebavedomie je súčasťou vybavenia tých, ktorí reťazce zastupujú. A sú to - verte, či nie - Slováci! Prečo by si nás mali potom na západe vážiť a ctiť, keď to nedokážeme ani my sami? Hovorí sa - poturčenec horší od Turka. A je to žiaľ tak - takýchto "poturčencov", ktorí sa za pár drobných zapredávajú chamtivým cieľom kapitalistických podnikavcov, je medzi nami stále dosť. A vždy bolo. (A vždy bude...?)

Neviem, možno to vnímam príliš jednoducho, ale keby sa so mnou niekto začal takto baviť, klásť mi neakceptovateľné podmienky len preto, že bude predávať môj produkt, veľmi rýchlo by sme debatu skončili. Otočila by som sa bez slova na opätku. Škoda strácať čas s takými zmätkami... Už dávno tvrdím, že riešením by bolo vytvorenie vlastnej siete obchodov po Slovensku, kde by sa predávali dobré slovenské výrobky pre Slovákov, za dobré ceny. Nie je to fatamorgána. Uvedomme si, že jediné, čo všetky tie Te..á, Ka...landy, Li..e, B...ly, C...Ačky, T...ná, super a hypermarkety dodávajú je len "know-how" - iba obyčajný systém pre distribúciu, nejaké rozloženie do regálov v plechových škatuliach a zamestnanie ľudí do pokladní na vyberanie ťažko zarobených eur pospolitého ľudu. Nie je to nič, čo by sme my - šikovní Slováci tiež nezvládli!

Budem veľmi rada, ak Slováci budú hrdí a aj svet bude cítiť hrdosť, keď stretne Slováka a bude mu môcť potriasť rukou. Chcela by som sa toho dožiť. Začnime si vážiť sami seba. Verte mi, nie sme o nič horší, ani hlúpejší ako ktorýkoľvek iný svetový národ - skôr naopak. Hovorím z osobnej skúsenosti. Chce to len spoznať vlastnú hodnotu a pripustiť si ju. Slováci, zdvihnite hlavy hore, neskláňajte sa pred každým, kto na vás vystrčí bradu! Keď si budeme vážiť sami seba, začnú si nás vážiť aj vo svete.
Prajem vám k tomu veľa síl!
marec 2015

O bolesti

V posledných týždňoch zažívam trochu viac bolesti, ako obyčajne, a tak mi teraz nenapadá iná, lepšia téma. Bolesť nie je príjemná (väčšine ľudí), ale zažil ju už určite každý. Pritom je bolesť veľmi dôležitá - spravidla nás upozorňuje ako prvá, že "niečo nie je v poriadku" s našim telom. Človek sa postupne zorientuje a zo skúsenosti sa naučí, že ak ho bolí hlava, zrejme treba riešiť žalúdok, alebo ak ho bolí chrbát, zasa raz zle sedel...
Ak teda zdravotný problém vyvolá bolesť, malo by nás bolieť aj zdravotníctvo na Slovensku.
Pretože tu by sa našlo tých akútnych problémov a boľačiek viac ako dosť!

Môžem si dovoliť hovoriť z vlastnej bohatej skúsenosti, keďže od svojho detstva sa stretávam pomerne často s rôznymi lekármi a riešila som už iX problémov so svojim zdravím. Nebudem hovoriť o financovaní, hoci to sa zdá ako najväčší problém. Ani o personálnom poddimenzovaní. Či o vybavení zdravotníckych zariadení modernými technológiami, či liečivami a metódami, ktoré sa k nám dostávajú len veľmi pomaly. Áno, toto všetko sú boľavé otlaky na nohách slovenského zdravotníctva. Chcem sa zamerať na problém humanity - či ak chcete ľudskosti v našom zdravotníckom "priemysle".

Kto z Vás, vážení, nezažil dlhé čakanie na chodbách pred ordináciami lekárov? Kto z vás sa aspoň raz už nerozčúlil, keď ho predbehol niekto, kto sa zrazu zjavil pri dverách a bez slova sa dostal dnu? Kto nezažil ponižujúce správanie zo strany personálu, ak ste nerobili presne to, čo sa od Vás v danú chvíľu očakávalo? Kto z vás si ani raz nepovedal, že má toho plné zuby a radšej ste sa vzdali ošetrenia, ako v daných podmienkach prijať trápne postavenie úbohého poníženého čakajúceho na "milosť" pána / pani doktora?

V tejto spoločnosti majú lekári akési zvláštne privilegované postavenie - kto z vás to takto necíti? Venujú sa im tvorcovia televíznych seriálov (čoraz viac odtrhnutých od reality). Sila ich odborov im dokáže vydobyť vyššie platy. Mnohí však aj tak nemajú problém prijať "všimné" od babičky za operáciu žlčníka. Pri určitých zákrokoch sa očakávajú určité "prilepšenia" operatérovi (podľa nepísaného cenníka) - povedzte, že to tak nie je. Z vrchu ich piedestálu hľadia na ľudí ako na "čísla", či "prípady" a nie ako na živé, cítiace bytosti. Zažila som to toľkokrát... Samozrejme, nechcem hádzať všetkých do jedného vreca a určite by sa našli výnimky.

V súčasnom systéme zdravotníckej starostlivosti ma tieto veci bolia najviac. To, že človek, ktorý raz zažije procedúru putovania od ambulancie k ambulancii, užije si toľko poníženia a bolesti... Ako príklad mi dovoľte jednu z mojich posledných osobných skúseností: prijali ma na oddelenie a na druhý deň som mala podstúpiť operáciu. Prišla sestra s dvoma mladými medikmi - idú mi zobrať krv. Vravím - sestrička, prosím Vás, ušetrite mi tú žilu (jedinú poriadnu, čo mám) - zajtra idem na operáciu. Sestra ani brvou nepohla a kázala medikovi napichnúť mi presne túto žilu. Hoci ju využívam už asi 30 rokov a za tú dobu je teda pekne tvrdá a zreteľná, chalan mal problém ju nájsť. No aj tak začal ihlou skúmať terén a nemusím ďalej písať, že sa mi žilu nepodarilo riadne napichnúť, iba ju rozvŕtal, až to bolelo...
Sestra mi napokon vzala krv z úplne iného miesta. Ale to som už ticho zúrila tiekli mi slzy jak hrachy. Toľká bezohľadnosť! Taká necitlivosť! Mala som chuť jej ublížiť...

Keď sme sa potom stretli znovu počas jej ďalšej služby - to už som bola po operácii a na operačke ma napichli až na štvrtý krát...na miesto, kde by som ani nečakala, že nejaká žilka je - nad palec. Prvé tri pokusy skončili prasknutím žily a nemusím hovoriť, že do spomínaného miesta ani neskúšali, nakoľko mi z medikovho pokusu zostala modrozelená pamiatka... Dotyčná sestra uvidiac kanilu na mojom prste sa začudovala, ale na moju reakciu, že nevedeli nájsť žilu len odvrkla "zlatko, ale museli sme zobrať krv"... Nie som jej zlatko a mala som chuť jej povedať, že u mňa je len bezohľadná koza. No ale trúfnite si, keď ležíte nehybne na posteli a ste plne v moci týchto ľudí?  (Najviac zo všetkého neznášam bezmocnosť...)

Viem, že niektorým príde táto príhoda smiešna pri ich veľkej bolesti, ktorú zažívajú. Chcem len poukázať na to, že aj toto odvetvie je o ľuďoch. A je pre ľudí. Toto by si mali uvedomiť všetci, ktorí v zdravotníctve pracujú. Viem, že je veľmi veľa chorých a tých, ktorí potrebujú pomoc, aj akútne. Nechcem znevažovať ťažkú prácu ľudí pracujúcich v zdravotníctve. Naopak, veľmi si vážim čo robia. Len by bolo fajn, keby si uvedomili aj to, pre koho robia - že majú pod rukami živých ľudí, ktorí sú obvykle plní strachu, neistoty, otázok ohľadom svojho stavu a že cítia a vnímajú, čo sa s nimi robí a možno ešte intenzívnejšie ako obvykle. Žiaľ, aj ja som iba človek, a tak mi prosím, odpustite túto malú smiešnu žalobu na stav vecí...