Prečo musel zomrieť mladý farmár Štefan?

9.augusta 2019 bola horúca letná sobota. Mladý farmár Štefan vozil autom celý deň seno a uskladňoval ho na zimu do starej stodoly na svahu, kde sa v tieni starých jabloní pásli ovečky, sliepky a perličky. Dva kone mali výbeh na lúke za stodolou, ktorá bola zároveň ich prístreškom. Na malom dvore pri ceste pribudla ku kurníku, zajačníku, ovčínu a psej búde ďalšia drevená stavba. Štefan postupne rozširoval ubikácie pre svoje milované domáce zvieratká, v jednom prírodnom štýle - celé z dreva. Poniže, nad potokom si včelár chodil kontrolovať niekoľko desiatok včelích úľov. Veď v starom extenzívnom jabloňovom biosade bolo čo opeľovať!

Kobylka sa podvečer vracala k starej stodole

Len nedávno si Štefan prikúpil časť staršieho domu, ktorý teraz postupne rekonštruoval a vysekával z objatia šípok a prerastených stromov a kriakov. Plánoval tu vybudovať malú turistickú zastávku nielen pre pocestných, či cyklistov, ktorí radi podnikajú túry do tunajších lesov Bielych Karpát. Ponúkal by tu, okrem osviežujúceho tieňa a upokojujúceho výhľadu, aj nejaké vlastné farmárske výrobky a občerstvenie. Už mal v ponuke celkom chutný ovčí a kozí syr, baranie klobásky, či mamin slivkový lekvár. Možno by časom poskytol malú chatku na prípadné prenocovanie.

Najmä zjari bolo na farme živo a voňavo

On sám zatiaľ býval na Myjave v byte, no prakticky tam chodil iba prespať. Väčšinu času trávil tu, na myjavských kopaniciach, v Jastrabinci na svojej farme. Robil to už zopár rokov, aj keď stále hovoril, že len skúša. No aj keď vyštudoval elektrotechniku, vždy ho to lákalo k zvieratám a chcel, možno najviac sám sebe dokázať, že to zvládne. Aj keď to niekedy bolo náročné a všetko sa učil za pochodu, našiel v okolí pár dobrosrdečných ľudí, ktorí mu pomohli. No aj keď tu bol tak trochu pánu Bohu za chrbtom - ako sa hovorí - nikdy nebol sám. Psíky, koníky, všetky zvieratká, o ktoré sa s láskou staral, mu robili spoločnosť celý deň.

Vždy rád privítal na svojej farme malé návštevy, aj keď ho to zdržalo na chvíľu od práce. Sprevádzal rodinky s deťmi okolo zvieratiek, ktoré sa dali pohladkať. Porozprával sa a rozpovedal im ich príbehy. Ak mal, ponúkol niečo dobré pod zub. Občas prišiel k nám na čierny čaj alebo palacinky s domácim jahodovým džemom, ktoré zbožňoval. Keď som potrebovala, pomohol. Napríklad keď nám priviezli sedačku do bytu a on ju so šoférom vyniesol do nášho domu. Inokedy som mu urobila službu ja a prebrala balík, ktorý mu sem priviezol kuriér. A občas sme si len tak na dvore "pokecali". Skrátka, bol to príjemný a milý sused.

O Štefanovu prácu sa zaujímal aj redaktor Slovenského rozhlasu - RTVS. 

Bol. Bohužiaľ, už nie je.

Pred rokom, v sobotu 9.augusta večer ho iný sused pripravil násilne o život. Hoci slabší, starší, ale so zlým úmyslom ho podlo napadol. Keď ho Štefan išiel sám upozorniť, aby stíšil hlasnú hudbu, ktorá sa z dôchodcovho domu niesla celou dolinou a plašila Štefanove ovce, zákerne zozadu ho železnou tyčou udrel do hlavy. Štefan, hoci silný, mladý muž, spadol na zem polomŕtvy. No to násilníkovi nestačilo. Štefana nenechal ležať pred vlastnou bránou. Uviazal mu nohy a povraz uchytil o zadnú časť svojho auta. Po lesnej, štrkovej ceste ho vliekol za autom zopár kilometrov, kým ho neodhodil v lese do mokrade pri ceste. Toto by neprežil nikto...

Zbytočná bola už snaha dievčaťa, ktoré v ten deň Štefanovi pomáhalo so senami. Bežala po ceste v tmavnúcom lese k najbližšej pomoci – k nám. Bolo pred deviatou hodinou večernou, keď sme volali sanitku a políciu cez stodvanástku. No dievčina v šoku nám nevedela ani presne a súvisle povedať, čo sa stalo, kto je zranený. Stále iba opakovala „on tam leží v krvi“. To ešte Štefan ležal pred susedovou bránou, kde ho našla, keď sa dlhšie nevracal na farmu. Môj muž bežal s ňou nazad, nevediac, do čoho ide. Vzal si iba baterku na svietenie. No keď dobehli na miesto, už bolo neskoro a desivé okamihy pred očami mladého dievčaťa zanechali v jej duši traumu na celý život, keď auto mizlo v tme lesa. Aj môj muž bol otrasený.

Ďalšie okamihy už preblikávajú v pamäti ako spomienky na zlý hororový film. Prišli dve sanitky, potom policajti, neskôr aj kukláči. Spacifikovali vraha, ktorý sa podnapitý vrátil autom domov, akoby sa nič nestalo. Trvalo, kým našli bezduché telo Štefana, no pomôcť mu už nedokázali. S dievčaťom a jej psom sme sa medzitým skrývali v našom dome. Snažila som sa jej pomôcť, ako som v tej chvíli mohla. No nevedela sa spamätať zo šoku a stále kvílila o tom, čo práve videla.

Štefan odišiel....a s ním aj život na farme...

Stále, ani po roku, sa nám nechce veriť, že sa to naozaj stalo. Rozsudok na súde v Trenčíne pre vraha znel na 22 rokov odňatia slobody. Prakticky to znamená pre neho doživotie... No život mladému, šikovnému človeku, plnému života, snov a plánov, to nevráti. Bohužiaľ.

Štefan nám tu chýba. Farma osirela, stíchla. Postupne odviezli všetky zvieratká a pozemky zarastajú burinou. Iba drevené domčeky vidno od cesty a pod stromami oplôtky. Stará stodola, ktorú Štefan otvára jednu zimu ako pokladnicu, plnú dreveného náradia pôvodných gazdov, zíva prázdnotou. A starý dom s novými okenicami a ozdobným číslom domu, na ktorom spieva kohút...

Toto je spomienka na mladého farmára, ktorý si aspoň na krátku chvíľu splnil svoje sny a žil v lone karpatskej prírody, so svojimi zvieratkami a priateľmi. Na mieste, kde našli jeho telo vznikol malý pamätníček s kvetmi a sviečkami. A touto básničkou anonyma. Prečo musel zomrieť? To asi nikto nikdy nepochopí...

Česť jeho pamiatke! 

Lada Debnárová, Poriadie – Jastrabinec. 10.8.2020.

Ako sme si budovali vyvýšený záhon

Už pár rokov nemám pri dome zeleninovú záhradu. Chýba mi. Chýba mi nielen čerstvý špenát, či cvikľa, ale najmä to hrabkanie sa v zemi, keď si môžem užívať slnečné lúče a vôňu vetra vo vlasoch :) Ech, koľká romantika pri hriadke šalátu, hm? No skrátka - keď sa nedalo inak, vymyslela som si, že vyskúšam aj ja ten moderný "vyvýšený záhon". Chvíľu mi trvalo nahovoriť môjho muža, ale naozaj len chvíľu...on totiž rád kadečo majstruje a prijíma všetky nové výzvy (momentálne dáva dokopy dolu v garáži "zimnú búdku" pre našu mačku).

A tak sme si pozháňali suroviny - najskôr "odkorky" z neďalekej píly - teda odpadové kusy všelijako odpílených dosák, najmä od kôry stromov. Z kopy sme si roztriedili tie krajšie kúsky a z nich mi Jojo napílil použiteľné dosky na výstavbu hrantu. Kúpila som si v záhradkárstve "rabitzku" - teda drôtovú sieť s malými očkami (ktorá sa používa na okienka zajačníkov). Ešte to chcelo čiernu netkanú geotextíliu, pár klincov a kúsok drôtu. Okrem toho sme potrebovali aj nejaké to domáce náradie, ako kladivo, rýľ, lopatu, fúrik, meradlo, kanvicu na vodu...

Na pozemku sme si vybrali vhodné miestečko, ktoré sme si vymerali a rýľom vykopali trávne trsy a malú vrstvu ornice. Všetko sme odvážali len o kúsok ďalej, lebo to ešte budeme potrebovať. Na vykopanú plochu - do rohov nabil Jojo do zeme silné stĺpiky. O ne potom pripevňoval dosky drôtom. Niekde som videla návod, kde drevený rám záhonu zbili najskôr mimo a potom ho prenášali na miesto, otáčali a zatláčali. Ale bolo to dosť ťažké. Ono sa to nezdá, no aj tých pár dosiek má svoju hmotnosť a ešte s tým putovať a prehadzovať, nie je podľa mňa praktické. Dali sme na seba len tri dosky, asi do výšky 50-60 cm, to mi postačí. Hrant sme umiestnili od malého svahu (terasy), takže z hornej strany stačilo dať jednu dosku.

Hrant je zbitý z dosák

 Potom sme na spodok pribili po celej dĺžke rabitzku. Je to kvôli tomu, aby sa dnu nedostal krtko, ktorý by mohol rastlinkám poškodiť korene. Jojo ju pribíjal klincami asi po každých 20 cm.

Na geotextíliu sme navrstvili drevnú štiepku

Na túto sieť, ktorú sme pekne vystreli, sme potom natiahli čiernu geotextíliu (prepúšťa vodu a tá biela je skôr potom na prikrývanie rastlín). Dá sa kúpiť v záhradkárstve, nie je ani drahá. Ešte som zabudla spomenúť veľkosti. Náš hrant má dĺžku asi 7 metrov, šírku asi 1,5 metra. Predelili sme ho na dve polovice, aby bol stabilnejší a ľahšie sa v ňom pracovalo. No a podľa týchto rozmerov je treba si vyrátať potrebu siete aj geotextílie. My sme teda spotrebovali asi 12 m rabitzky (je balená so šírkou 1 m) a asi 16 m geotextílie (v baloch so šírkou 2 m). S textíliou treba totiž rátať aj na celé boky hrantu, až po vrch, aby zemina neprepadala cez medzery.

Jojo drví konáriky

Jojo potom doniesol niekoľko fúr suchých konárikov z ostrihaných ovocných stromov z minulého roka, ktoré podrvil v štiepkovači. Tuším sa mu to zapáčilo ;) No nadrvil dosť na to, aby sme na spodok hrantu navrstvili aj zo 10 cm drevnej štiepky. Tá by mala postupne tlieť a vytvárať teplo, ktoré rastlinkám bude prospievať. Na tento účel je možné využiť aj iné formy dreva, napr len suché konáre, staré tlejúce drevo apod. Na túto vrstvu sme potom vrátili vybraté trávne trsy - ale pozor! - koreňmi nahor. Alebo teda zelenou stranou nadol. Na toto sme potom naložili poriadnu vrstvu kompostu. Za ostatné roky sme poctivo vyrábali domáci kompost z rastlinných zvyškov z domácnosti, pokosenej trávy, lístia, opadaných jabĺčok atď. Keď ho Jojo začal rozoberať vidlami, bola som prekvapená množstvom dážďoviek, ktoré sa v ňom zabývali!

Kompost bol červíkmi priamo prešpikovaný a tie sa veru činili! Krásne spracovali všetok materiál, ktorý sme im dodávali pár mesiacov. Papkali a papkali a potom... no ale čo vám budem rozprávať - bol čierny ako najlepšia černozem ;) Iba vrchnú - najnovšiu vrstvu sme odložili bokom, lebo tu ešte boli zvyšky nespracované. Tú zasa vrátime do kompostu, len čo ho znovu postavíme na miesto. Inak - odporúčam! Na jednu stranu sa nemusíte trápiť, kam s odpadom z kuchyne, na druhej strane si takto vyrobíte krásny hnojaci prostriedok. Ale kompostu sa treba aj venovať - nedávať doň zvyšky jedla (tým by ste len lákali myšky a kadejaké iné hladné potvorky) a občas ho aj poprehadzovať, prevzdušniť...a v lete zasa polievať, aby celkom nevyschol. Našej dvojčlennej domácnosti sa túto drevenú "nádobu" o veľkosti 1,3x1,3x1,3 metra podarilo naplniť tak za 3 roky. Namiesto kompostu je možné použiť aj dobre vyzretý maštaľný hnoj, alebo aj obaly z vajíčok z recyklovaného papiera a podobné rozložiteľné veci prírodného charakteru. 

Takto vyzerá hrant naplnený kompostom

Aby som nezabudla - každá vrstva má výšku asi 10 cm a zakaždým keď jednu dokončíte, poriadne ju treba poliať! Takže som behala s krhlou od sudov s vodou tam a nazad asi storáz... Mimochodom - pre pestovanie zeleniny, a teda ani pre prípravu podkladu pre ňu, sa nehodí odpadová voda z domácej čističky vody! Tou radšej polejte len trávnik, kvietky, alebo stromy... Ja som používala dažďovú vodu, ktorú sme nazbierali do sudov ešte počas jarných dažďov. Toto leto bolo suché...

Náš finálny vyvýšený hrant pre pestovanie zeleniny.

No a napokon sme na kompost vrátili predtým vybranú ornicu. Cez zimu sa vrstvy ešte uľahnú, ak ich pokryje sneh, aj premokria. Na jar ešte asi doplníme vrstvu zeminy (kúpime v záhradkárstve) asi tak na 2 cm od vrchu. A ešte to trochu prekyprím, kým začnem sadiť. No a už sa teším ako sa budem v našej minizáhradke prpliť a papať čerstvú zeleninku :) aspoň tak na ochutnanie... a na hranie ;) Na budúci rok sa snáď budem môcť pochváliť vlastnou úrodou a pár fotkami :-D

A propós: Ďakujem môjmu skvelému mužovi Jojovi za jeho fantastickú prácu! :)

Ako sme bránili našu krajinu

Tohtoročným motívom našej dovolenky bola skutočnosť, že južné časti Slovenska akosi málo poznáme, hoci ja som sa narodila v okrese Nové Zámky a môj muž na Detve. Keďže sme nechceli zostať v hanbe, rozhodli sme sa cestovať trasou, na ktorej by sme spoznali doteraz nezchodené poklady našich južných okresov. Zhodou okolností sme si až neskôr uvedomili, že vlastne putujeme aj po stavbách a miestach, ktorých hlavnou úlohou bola kedysi obrana našej krajiny - väčšinou pred vpádom cudzích vojsk - teda keď nás ohrozovali Turci, Tatári, alebo aj revoluční Francúzi...

pevnosť v Komárne

Prehliadku úžasného kaštieľa vo Sv. Antone sme absolvovali počas búrky, ktorá prešla za hodinku a osviežila vzduch. Mňa osviežili najmä zaujímavé a pestré grafiky z rôznych krajín sveta - krásne perokresby v rámikoch zavesených na dlhých zámockých chodbách (poľovnícke trofeje ma až tak nezaujali). Kaštieľ po nemeckej šľachtickej rodine Koháryovcov je bohato zariadený dobovým nábytkom často s ručne vyšívanými poťahmi aj tapetami. No najkrajšia je asi tá prírodná scenéria všade naokolo...dokonca vidno až na banskoštiavnickú Kalváriu... Odporúčam prejsť aj lesoparkom za kaštieľom. Neďaleké jazero Počúvadlo nás už privítalo dažďom, a preto naša prechádzka kol jazera nebola dlhá. Odporúčanie: počas dažďa radšej nenavštívte malú farmu, lebo blato budete mať až za ušami ;)

zámok v Haliči

Druhý deň sme sa išli zo zvedavosti pozrieť na zrekonštruovaný kaštieľ v Haliči - po krátkom blúdení sme odparkovali na "centrálnom" parkovisku a okolo kostola sa dostali cez krátku cestu na kopček ku krásnemu do šedomodra ladenému zámku (ten je inak pekne vidieť už od cesty..stojí akoby osamotený na vrchu zeleného kopca). Nateraz je otvorená len luxusná reštaurácia, no od jesene sľubujú prístup aj zvedavým návštevníkom. Upravujú ešte i park a chystajú parkovisko pod zámkom. V strede obce je aj reštika-pizzeria Zbrojnica známeho slovenského zabávača 90-tych rokov ;)

Fiľakovská pevnosť

kamenné more pod hradom Šomoška

Pokračovali sme do Fiľakova. V tomto mestečku som cítila zvláštnu atmosféru poznačenú veľkou nezamestnanosťou, všadeprítomnou tmavou menšinou, zrušenými prevádzkami a obchodmi... K fiľakovskej pevnosti sme sa dostali z parkoviska v centre po krátkej kamennej uličke. Vo veži, asi na troch poschodiach, je spracovaná pekná výstava s podrobným popisom o histórii mesta a pevnosti. Napriek úsiliu sa však hrad neubránil a v r.1554 sa na 39 rokov dostal do rúk Turkom. No dorazili ho až "spojené sily turecko-maďarské" v r.1682 a vtedy žiaľ zhorel aj župný archív.

Naše kroky nás viedli ďalej k hranici s Maďarskom a sprevádzal nás dáždik. Niet divu, že na parkovisku k hradu Šomoška sme stáli osamotene. No pršiplášte a dobré obutie nás nesklamali a po pár kilometroch peknej prechádzky lesom, okolo kamenného mora a "vodopádu" z bazaltových sopečných vyvrenín sme sa vyštverali krátkym stupákom až na hrad. Z hmly sme videli aj malú dedinku na maďarskej strane, z ktorej to bolo na hrad iba pár krokov ;)

Na tretí deň sme začínali na hrade Modrý kameň, ktorý tvorí starý hrad (zrúcanina na brale) a pred ním stojaci nový hrad - no ten práve opravujú. Aj keď múzeum hračiek a bábok je otvorené, vonku sme sa dostali iba na malé bočné nádvorie (za 40 centov ;)

hrad Čabraď (vľavo sýpka)

Pokračovali sme teda ďalej - okolo kláštora v Bzovíku k hradu Čabraď. To je "pravý" stredoveký hrad - dá sa k nemu dostať len po divokej starej hradskej ceste, popri riečke Likavka - zaujímavé, že k hradu idete stále akoby dolu kopcom ;) V podhradí, za mostom, nad lúkou s pár chatami, ešte stojí starý barokový kostol, ktorý slúžil obyvateľom bývalého majera. Na hrad sa ide po krátkom stupáku na kopec cez mostík a pár brán. Musel byť ohromný, lebo aj dnešné rozvaliny pôsobia mohutne. Hrad mal neobvyklý osud - dobyvační Turci ho nepokorili, ale až v 18.storočí ho dal podpáliť sám majiteľ - Ondrej Koháry, ktorý predtým všetky cennosti previezol do kaštieľa vo Sv. Antone. No opravujú ho už dobrovoľníci. Ak si tu chcete urobiť malý piknik, vyjdite až na horné nádvorie, kde nájdete okrem výhľadu aj drevené posedenie pod stromom :)

kamenné obydlia v Brhlovciach

Cestou na Levice sme sa ešte zastavili v obci Brhlovce pri kamenných obydliach, ktoré v 19.storočí ľudia vykopali do tufovej skaly a poskytovali prístrešie im aj hospodárskym zvieratám. Ide vlastne o pár domcov ľudovej architektúry v jednej uličke, s číslami okolo 142 - hneď za zákrutou (parkovisko pri bufete). Pozor - treba sa trafiť do otváracích hodín, lebo pani už od trištvrte na štyri frfľala, že je otvorené len do 16.-tej...ale napokon vpustila aj českých turistov na bicykloch, ktorí sa ukázali až o 15.50 ;)

rotunda v Bíni

Štvrtý deň sme začínali v mojom rodnom okrese a cestou sme križovali Levický a Komárňanský okres... Rotundu v obci Bíňa nám na požiadanie (vopred dohodnuté telefonicky) otvoril ochotný miestny farár. V kruhovitej vybielenej stavbe je zvláštna atmosféra. Fragmenty starej fresky. Dvanásť vnútorných výklenkov (patrónmi je 12 apoštolov) vraj slúžilo spevákom, keďže v stavbe je výborná akustika. Prvé zmienky o rotunde sú z r.1200, ale vraj má pôvod ešte vo veľkomoravskom období, kedy toto územie malo veľký význam (sme sa dozvedeli v Mikulčiaciach na Morave) a bolo aj opevnené valmi.

Cez krásne nížiny podunajska a slnkom zaliate dediny s vinicami sme sa dostali až do Komárna. Centrum mesta je pekné, no to slávne Námestie Európy sme chvíľu hľadali...ide sa naň popod bránu mestského domu. Názov dostalo podľa štýlu budov, ktoré ho lemujú - každá je iná. Vraj podľa európskych krajín...no neviem. Je to však pekné, pestré námestíčko s fontánou, butikmi, kaviarničkami a samozrejme suvenírmi. Ozvláštnené je kovovými plastikami dejateľov na stĺpoch...

Námestie Európy v Komárne

Do protitureckej pevnosti v Komárne sú cez deň len tri vstupy (zvlášť pre slovenskú a maďarskú skupinu), my sme stihli ten o 14.hod. Stará pevnosť bola postavená na sútoku rieky Váh a Dunaj, ako obrana pred tureckými vpádmi v 16.storočí. Novú pevnosť doplnili kvôli ofenzíve Osmanskej ríše v 17.storočí. Poslednými obyvateľmi pevnosti však bolo asi 8000 vojakov sovietskej armády, ktorí odtiaľ odišli len pred nedávnom a zanechali pevnosť zničenú, dostrieľanú, zanesenú odpadom, rozbitú... Hodinová prechádzka klembovými miestnosťami, veľkými nádvoriami (tzv. "buzerplacmi") zarastenými burinou a trávou, tmavými chodbami a múrmi, čo si už dačo pamätajú pôsobila na mňa trochu hororovo. No pred takou mohutnou obrannou stavbou musí mať rešpekt každý. Mestu bude asi dlho trvať, kým celý areál preskúma a dá ako-tak do poriadku. Inak natáčal sa tu film Nedodržaný sľub.

jedno krídlo pevnosti v Komárne

Večer sme zakotvili v čárde pri ramene Váhu a užili si perfektne pripravené rybacie jedlá a pivko ;)

V posledný deň našej dovolenky sme ešte navštívili vodný mlyn v Kolárove na mŕtvom ramene Malého Dunaja. Je to vlastne replika, možno trošku zväčšená, vyrobená v komárňanských lodeniciach, ale podľa pôvodných vzorov. Tu sme sa, okrem iného, dozvedeli aj to, prečo sa hovorí "čo máš za lubom?" - podľa zariadenia na mletie múky, keď si za "lubu" mlynári ulievali viac múky...;) K mlynu vedie unikátny drevený most, okrášlený červenými muškátmi. Atmosféra tu bola pohodová..aj keď nájsť toto miesto neuľahčujú žiadne tabule, ani smerovky.

vodný mlyn Kolárovo

Naša posledná návšteva cestou domov na Myjavu patrila nedávno otvorenému Múzeu Holokaustu v Seredi. Nie je to miesto pre slabšie povahy...prehliadka po barakoch je plná dokumentov o dobe II.svetovej vojny a postoju k židovskej obci na Slovensku. V Seredi bol zriadený koncentračný tábor a sú tu artefakty aj z tábora v Sobibore. Naše putovanie po obranných stavbách na Slovensku sme zakončili na mieste, ktoré je dokladom toho, že nie vždy sme sa ubrániť dokázali...

Napokon môžeme povedať, že na Slovensku stále máme mnoho krásnych miest, ktoré sa oplatí objavovať. V období, kedy vznikali obranné hrady a pevnosti ohromných rozmerov, s neuveriteľným úsilím a ľudskou námahou a umom, to určite ľudia nemali ľahké. Len škoda, že u nás pokrivkáva označenie pre turistov a návštevníkov neznalých miestnych pomerov. Chcelo by to viac invencie a informácií! Na našej trase sme prešli vyše 800 km, ubytovanie sme mali príjemné, na služby ani jedlo sa nemôžeme sťažovať, čo nás teší. Odporúčame aj vám navštíviť tieto pamiatky :)

VLada a Jojo