JOB (alebo O povolaní II.)

Začala som pracovať na mieste, kam musím dochádzať trochu dlhšie, no čas strávený vo vlaku využívam na čítanie. Tak som sa konečne dostala k tomu a prečítala si knižku od Roberta T. Kiyosakiho "Bohatý otec - chudobný otec", čo mnohí pokladajú za najlepšiu motivačnú knižku moderných čias. Áno, je to len začiatok a akýsi základ, no aj táto malá knižka obsahuje veľmi veľa dobrých myšlienok. Niektoré mi utkveli v pamäti viac ako iné, najmä preto, že mi zmenili pohľad na svet, alebo mi potvrdili to, čo som už dávnejšie tušila. A cítim potrebu sa o to podeliť.

Slovo "JOB" po anglicky znamená "práca", ale okrem toho som sa dozvedela, že vraj to slovo vzniklo spojením troch slov "Just Over Broke" - teda označuje človeka, ktorý je len kúsok nad biedou (resp. pádom, krachom). A musím uznať, že je to veľmi blízko skutočnosti - teda realite najmä na Slovensku, kde ľudia zarábajú práve len toľko, aby ako-tak utiahli každodennú prevádzku svojej domácnosti, rodiny. Aby si mohli dovoliť plus - mínus priemerné bývanie, s priemerným vybavením, priemernú stravu, nejakú tú dopravu - vrámci možností, priemerné oblečenie, priemerné voľnočasové vyžitie... Hovorím najmä o strednej vrstve, aj keď viem, že sú u nás aj ľudia žijúci v horších, ale aj v lepších podmienkach. Spomeňte si na štrajky učiteľov, zdravotných sestier, taxikárov, či iných skupín zamestnancov z ostatnej doby. Pre vládu krajiny by to mal byť signál, že títo ľudia už dosiahli hornú hranicu únosnosti priemerného príjmu svojho "jobu". Ich príjem už zrejme nepokrýva ani to najnutnejšie, čo potrebujú k "prevádzke" svojich životov. Píšem to zámerne takto cynicky, aby si aj ostatní uvedomili, ako vlastne žijeme. Od pondelka do piatku chodíme do roboty, kde si odkrútime svoje "od -do" a tešíme sa na víkend. V sobotu dopoludnia ideme na väčší nákup, aby sme si nazhromaždili nejaké zásoby a mali čo jesť a čím si utierať zadky aspoň do ďalšieho víkendu. Urobíme potrebnú údržbu - upratujeme si byty, operieme odevy, navaríme nedeľný obed, medzitým si možno zájdeme za kultúrou, športom, alebo priateľmi a zasa je nedeľa večer...a celý kolotoč začína odznova. Sme schopní takto stráviť celý život! Niekoľko desaťročí, samozrejme s malými obmenami, či výnimočnými udalosťami... V podstate to pripomína hlavnú myšlienku filmu Matrix - zjednodušene sú všetci ľudia iba nulami, alebo jednotkami - prostými "batériami", ktoré poháňajú systém a živia ho. Aký systém?

Ak chcete, vezmite si do ruky svoju výplatnú pásku a rátajte - akú máte na papieri uvedenú "cenu práce"? A koľko dostávate v čistom, na ruku? Koľko z vašej hrubej mzdy ide okamžite - bez toho, aby ste tie peniaze kedykoľvek videli - do štátu? Na sociálne poistenie v nezamestnanosti, dôchodkové poistenie, zdravotné poistenie, daň..? Prakticky polovicu vášho príjmu okamžite zhltne štát. Preto sa hovorí, že asi pol roka pracujeme iba pre tento štát a začiatkom júna nás na to upozorňujú médiá, že "odteraz už pracujeme pre seba". Štát tieto príjmy používa na rôzne účely a ich prerozdeľovanie je už výlučne na vláde. PRETO je také dôležité, kto v takejto vláde rozhoduje o použití vašich peňazí!

Bola by som veľmi šťastná a pracovala s radosťou, ak by som vedela (t.j. bola informovaná) a mala ešte aj dobrý pocit z toho, že polovica môjho príjmu ide... (alebo inak povedané, že pol roka pracujem pre...) to, aby v tomto štáte pre mňa a pre ostatných ľudí školy vychovávali šikovné deti, zdravotníctvo poskytovalo dobré služby, aby mi polícia pomáhala a chránila ma, aby súdy pracovali rýchlo a spravodlivo, aby náš štát chránili v prípade ohrozenia pripravení vojaci, aby sa polia využívali na pestovanie zdravých plodín, aby som si mohla kúpiť kvalitné a bezpečné potraviny, aby sa v obciach a medzi mestami budovali nové a kvalitné cesty, aby som sa mohla spoľahnúť na odborníkov a zručných remeselníkov, aby naši diplomati a politici prejavovali úctu občanom a zabezpečovali všetko pre ich spokojnosť - skrátka aby fungovalo všetko tak, ako má. Máte pocit, že to tak u nás je?

"Zlyhanie odzbrojuje slabochov, zlyhanie inšpiruje víťazov" povedal Robert T. Kiyosaki.  

Pochopila som ešte jednu vec, a to, že chudobní otcovia nemajú predpoklady na to, aby vychovali bohatých synov. Na to, aby mal človek šancu stať sa bohatým, musí mať aspoň základ ekonomických vedomostí, vyznať sa v účtovníctve, mať rozhľad na trhoch a hlavne dokázať si urobiť vlastnú bilančnú súvahu a výkaz o hospodárení. Tak ako to malého Roberta Kiyosakiho učil jeho bohatý otec. No toto sa, žiaľ, v našich školách (základných, či stredných) deti nenaučia. (skúste sa však prihlásiť na jeho stránke www.richdad.com a zahrať si hru Cashflow - pozor, v angličtine!).

Slovenský národ nebol nikdy bohatý, ak sa to takto zjednodušene dá povedať. Ale nedá sa zasa povedať, že by krajina bola chudobná. Mali sme meď, striebro aj zlato. Aj iné rudy a nerastné bohatstvo ukryté pod zemou. Husté zdravé lesy plné zveri. Mnohé pramene čerstvej i minerálnej vody. Nesmierne krásnu a diverzifikovanú krajinu. A nielen hmotné bohatstvo, ale aj šikovných ľudí, remeselníkov, umelcov, staviteľov, vynálezcov... A krásny ľud, vyzdobený v krojoch, umný, spevavý a láskavý. Čo nám z tohto, bohom darovaného bohatstva zostalo dnes?

Občas sa niekto vysloví na adresu Slovákov, že je to národ "podrobených", ktorý si nezaslúži prežiť (napr. Hitler počas II. svetovej vojny). Nikto nás nikdy neučil, ako byť bohatými. A málokto nás učil ako byť hrdými. Väčšinou sú Slováci využívaní ako tie "baterky" do matrix-hry niekoho bohatého. Či už sú to automobilky zahraničných investorov, alebo americké železiarne v Košiciach apod. Naozaj si nezaslúžime nič lepšie? Naozaj nemáme na to byť úspešným, bohatým a hrdým národom? Komu to takto vyhovuje?

Ak by som mala tú moc ovplyvniť obsah vzdelávania detí na Slovensku, zaradila by som do hlavných predmetov (určite primeranou formou) ekonomické vzdelanie, ale tiež rozšírila "občiansku výchovu" o informácie o riadení štátu, o možnostiach občana dosiahnuť spravodlivosť, uplatniť svoje občianske práva a možnostiach aktívnejšieho ovplyvňovania smerovania štátu. Ako sa ukazuje, nechávať všetko na raz zvolených politikoch a dávať im do rúk úplnú dôveru nie je práve najmúdrejšie.

Nechcem politizovať pred voľbami, ale verím, že raz tento národ pochopí svoju silu a uvedomí si svoju hrdosť.

Nechcela som tu opakovať myšlienky dnes už bohatého Roberta T. Kiyoakiho (tie si radšej prečítajte v originále), ale znovu ma to inšpirovalo k tomu, aby som sa zamyslela nad tým, kto som, čo robím, čo chcem a ako to môžem dosiahnuť. Zamyslite sa nad tým i vy, prosím.

Prajem všetkým veľa sily!

V Poriadí, 20.februára 2016.

O povolaní

Spomínam si, že ako žiaci základnej školy sme vyplňovali dotazník, čím chceme byť, teda čo chceme v dospelosti robiť. A pokiaľ ma pamäť neklame, vždy som napísala: "chcem byť ilustrátorka detských kníh". Milovala som knihy a ešte radšej som kreslila! ("Aký veľký muž som bol, keď som bol ešte malý chlapec!" povedal Karl Ludwig Börne, nemecký novinár a spisovateľ a ja s ním súhlasím). No dospelí ma odradili, že to nie je žiadne povolanie, ktoré by ma uživilo. Tak som sa vzdala svojich snov. A vyštudovala som školu, kam ma poslali rodičia.

Pracovala som potom v rôznych pozíciách, v rôznych inštitúciách, plus-mínus v oblasti, ktorú som vyštudovala, aj keď nie priamo v tom odbore. Usilovala som sa uživiť, zarobiť dosť na bývanie, stravu, cestovanie, zábavu a iné potreby. Pomaly som prestávala aj kresliť a písala som iba to, čo bolo treba v práci. No neustále som hľadala, čo by ma uspokojilo, naplnilo - hľadala som vo všetkom svoje povolanie. To, prečo som prišla na tento svet a čo tu chcem vykonať dobré a zapamätateľné.

Dnes som sa zrazu ocitla v polohe nezamestnaného. Ale áno, išla som za svojim snom...snívala som o krásnej krajine, kde sa pestujú plodiny a chovajú zvieratá v súlade s prírodou. Kde sa vyrábajú kvalitné zdravé potraviny a vnímala som to ako svoje poslanie - šíriť tento sen ďalej, aby boli všetci ľudia zdraví a šťastní. Presťahovala som sa preto z mesta 100 km na vidiek. No niečo sa stalo na ceste do neba ("Something happened on the way to heaven", spieva Phill Collins). Niekto zistil, že sa na tom dá dobre zarábať a chce si z toho urobiť svoj biznis. A moja filozofia sa mu nepáčila. C´est la vie...

Aj táto poloha "bez práce" mi však priniesla mnoho nových skúseností a poučení. Napríklad som nevedela, že aj bez práce môžem dostávať pomerne slušnú sumu (nečudujem sa už mnohým tým, ktorí zostávajú nezamestnaní a čerpajú výhody, ktoré poskytuje štát). Netušila som, že sa dá vybaviť 100% preplatenie vzdelávacieho kurzu - tzv. Repas. Je tiež dobré vedieť, že sa dá požiadať o podporu na podnikanie (živnosť), aj keď podmienky sú dosť pribrzdené... No po troch mesiacoch, čo som už doma zisťujem aj skutočné nevýhody takéhoto stavu (ak teda neberiem do úvahy znížený príjem). Pre mňa je nepríjemnou realitou, že je človek sám, uzavretý medzi štyrmi múrmi domova, že mu chýba obyčajný každodenný ľudský kontakt. Teda aspoň ja to tak cítim.

Práca snov - je to prienik tohto: Veci, ktoré radi robíte + veci, v ktorých ste dobrý + veci, za ktorých vykonanie vám niekto zaplatí

A tak som zasa na začiatku. Premýšľam, čo je mojim povolaním. Čím by som mohla byť užitočná na tomto svete? Stále rada píšem, zvládla by som aj kreslenie. Ovládam angličtinu na strednej úrovni. Precestovala som svet. Poznám pár významných ľudí. Spolupracovala som na rôznych projektoch. Viem prednášať, učiť. Zorganizovala som pár konferencií aj študijných ciest. Viem, ako to funguje v európskych inštitúciách v Bruseli. Viem hovoriť na mikrofón. Rada komunikujem s ľuďmi. Dokážem aj predávať, robiť marketing. Spravujem pár webstránok. Nemám problém s obchodným jednaním. Ale čo z toho tu viem teraz využiť? V tomto regióne si skôr nájde prácu človek s nižším vzdelaním, manuálne zručný, alebo technicky zameraný, prípadne kuchár alebo čašník. A začať robiť na živnosť v tomto štáte je skôr ekonomická samovražda, mám dojem.

Ak sa Vám podarilo nájsť si prácu, ktorú robíte radi a ktorá Vás aj uživí, tak ste v živote vyhrali. Priala by som si mať o pár rokov menej, o trochu viac síl a zdravia a hlavne elánu, aby som dokázala začať robiť to, v čom som dobrá a čo robím rada. Smola, už nevyštudujem taký smer, po ktorom som túžila ako dieťa. No možno to aj tak skúsim...

A propós - ak chcete poznať jeden krásny príklad, že sa to dá a že to aj u nás môže fungovať - pozrite si stránku Jeminé (akože Jem iné) - kde dve kočky dokázali, že najpodstatnejšie je "DO WHAT YOU LOVE - LOVE WHAT YOU DO" (rob to, čo miluješ a miluj to, čo robíš). Aj týmto ich pozdravujem a prajem im všetko dobré!

V Poriadí, január 2016.

Vyššia spotreba = riešenie?

Počas pár dní strávených v Bratislave som si pocestovala mestskou hromadnou dopravou a raz som si v električke z Rače do mesta vypočula nasledovný rozhovor (nedalo sa nepočúvať, lebo stáli rovno pri mne). Mladý muž (žeby študent ekonomiky?) vysvetľoval kamoške, ako nedávno vyhodil do koša skoro celý rožok. Podľa jeho logiky tým zvýšil dopyt a tým vlastne umožnil zvýšiť ponuku, čo dalo prácu nielen obchodníkovi, pekárovi, ale aj chudákovi farmárovi... Takže vlastne pomohol ekonomike. Samozrejme, toto nedokáže jeden rožok, ale ak by to urobili všetci...

Šokovalo ma takéto zmýšľanie. Už len preto, že tento mladý muž, ktorému sotva začínali rásť chlpy na brade, takto uvažuje! Kto ich toto učí? Ako sa k takému názoru vôbec dostal?

Pre mňa (generácia štyridsať plus) to bolo priamo rúhanie sa (božím i ľudským zákonom). Veď ten človek si nielen že neváži prácu všetkých tých, ktorí mu ten rožok priniesli pod nos, aby uspokojil svoj hlad. Ale neváži si ani pôdu a všetky podmienky, ktoré na tejto Zemi umožňujú, aby sa rožok pre neho mohol vyrobiť. Ak to naozaj preženieme, kvôli takým ako on sa vyrubujú brazílske pralesy, aby sa získalo viac ornej pôdy...

Podľa rôznych štatistík je naša planéta schopná uživiť ešte viac miliárd ľudí, ako je ich na Zemi dnes. Pravdaže, pod podmienkou, že ľudia naozaj rozumne budú využívať prírodné zdroje, z ktorých mnohé nie sú tak ľahko obnoviteľné. Najrýchlejšie a asi stráca pôda - zemina, a to nielen kvôli rozširujúcej sa ľudskej zástavbe, ale aj kvôli erózii, vodnej či veternej. Pritom vytvorenie centimetra úrodnej pôdy trvá tisícky rokov...k tomu by určite viac vedeli povedať odborníci. No jedným slovom - ak sa chce ľudstvo uživiť a prežiť, musí si začať vážiť svoj domov - Zem a prírodu a jej zdroje. Nie som si istá, či ekonomika a ekológia sú kamošky, ale je mi jasné, že ak začnú ľudia zarábať na čoraz vyššej spotrebe prírodných zdrojov, možno prvá generácia na tom zbohatne, no tá ďalšia už nemusí ani prežiť...

A keďže moja generácia už "ide z kopca", obávam sa, že tá mladá s takým zmýšľaním ako spomínaný mladý muž, si týmto spôsobom podpíli konár, na ktorom sedí. Len dúfam, že väčšine naozaj záleží na tom podstatnejšom, ako sú peniaze...

krásna slovenská krajina

November 2015